Odkaz španielskej akvabely Carbonellovej športovkyniam: Neodkladajte materstvo

Patrí medzi najúspešnejšie španielske športovkyne. Na konte má viac než 30 medailí z rôznych športových podujatí. Meno Ony Carbonellovej v katalánčine znamená vlna. A asi jej to bolo súdené. Už ako celkom malé dievčatko trávila veľmi veľa času v mori a voda je jej životom.

Carbonellová - svetová a európska šampiónka

Narodila sa 5. júna 1990 a od malička sa rada hýbala. Začínala ako športová gymnastka, no v desiatich rokoch ju to pritiahlo do bazéna a začala sa venovať synchronizovanému plávaniu. Ako rástla, tento šport ju celkom pohltil. Až tak, že v bazéne dokázala tráviť aj desať hodín denne a v niektorom rozhovore sa priznala, že občas sa cíti byť viac rybou ako človekom.

„Neviem prečo, ale tá voda je pre mňa dokonalá. Vo vode sa cítim lepšie ako na suchu,“ povedala v rozhovore pre americkú stanicu CNN. „Môžete robiť čokoľvek – môžete tvoriť a byť veľmi originálny. Je to umelecký šport,“ dodala.

Farebné kostýmy a výrazný mejkap boli veľkým lákadlom pre mladé dievča, no tento šport nepatrí medzi jednoduché. „V synchronizovanom plávaní je mnoho náročných vecí, ale najťažšie je zadržať dych vo vode,“ vyjadrila sa. „Keď sa vynoríme a nadýchneme, musíme sa hneď pekne tváriť a usmievať sa,“ dokončila.

Foto - onacarbonell90.com

Plávanie však nie je jej jedinou vášňou. Málokto by si tipol, že miluje varenie. A je v ňom taká dobrá, že sa jej podarilo vyhrať televíznu kulinársku šou. Zapísala sa aj na univerzitu, kde vyštudovala módny dizajn. Aj vďaka tomu sa neskôr podieľala na tvorbe kostýmov pre svoj tím. Dostala aj mnoho modelingových ponúk, no všetky odmietla. Ostala verná športu.

Svetová a európska šampiónka to so svojimi tímovými kolegyňami dotiahla ďaleko. Z olympiády v roku 2012 si doniesli striebro a bronz. A kým mnohé jej kolegyne sa venovali len kariére, ona túžila aj po rodine.

Keď má športovkyňa dieťa

S manželom Pablom Ibanezom v auguste 2020 privítali na svete svojho prvorodeného syna Kaia. Lekári však mali pre mladú mamu zlé prognózy. Zakázali jej trénovať minimálne pol roka. Ona však veľmi túžila vrátiť sa na olympiádu, preto ich nepočúvla. A všetko sa jej otočilo hore nohami.

„Po živote zameranom takmer výlučne na šport, v ktorom voda obsadila prvé miesto na zozname priorít, sa teraz všetko zmenilo,“ vyjadrila sa. Už niekoľko týždňov po pôrode sa vrátila do bazéna a začala s tréningami. Jej osobný zápas medzi rolou mamy a športovkyne zaznamenala filmová kamera a dostal sa na plátna kín v dokumente Starting over.

Foto - onacarbonell90.com

Diváci sledovali ako plače v aute, totálne unavená z tréningu a chce to vzdať. „Som neskutočne vyčerpaná a cítim veľký tlak," hovorí v ňom. „Prichádzam domov a nemám ani energiu vziať Kaia na ruky."

Bolo to poriadne tvrdé, keďže v tom čase všetko komplikovali protipandemické opatrenia. Tréningy cez zoom, popri tom dojčenie a starostlivosť o novorodenca. Carbonellová priznala, že keby nemala silné zázemie a podporu v manželovi, ktorý ostal so synom doma, nezvládla by to.

Napokon sa 11 mesiacov po pôrode balila na olympiádu do Tokia. No všetko nešlo tak hladko, ako si želala. Kvôli šíriacemu sa koronavírusu organizátori nastolili tvrdé pravidlá. Rodinní príslušníci tentoraz nesmeli cestovať so športovcami do dejiska olympiády. Malý Kai musel ostať doma. Bol to problém, keďže ho stále dojčila.

Športovkyne odrádzajú od materstva

Carbonellová stála pred veľkou dilemou. Mala pocit, že ju nútia vybrať si medzi rodinou a kariérou. Nešlo jej do hlavy – ak si môžu so sebou vziať trénerov, prečo by nemohol cestovať aj jej muž so synom. Ozvali sa aj iné športovkyne, ktoré tiež dojčili. Napokon organizátori povolili výnimku pre dojčiace sa deti, no podmienky boli tvrdé. Rodiny by museli byť dvadsať dní v karanténe.

„Organizátori mi povedali, že si môžem priniesť svoje dieťa, ale musí byť na inom mieste ako ja. To by znamenalo, že zakaždým, keď by som ho chcela dojčiť, musela by som vyjsť z olympijskej bubliny a ohroziť tak seba, syna a aj celý náš tím,“ komentovala to Carbonellová.

Napokon sa rozhodla, že syna radšej nechá doma. Vyjadrila sa však, že dúfa, že sa mentalita v športe do budúcna zmení. Novinárom vtedy spomenula, že za tie roky v olympijskej dedine nevidela ani jednu ženu dojčiť. Napokon so svojim tímom skončila siedma, no téme materstva v športe sa venuje aj naďalej. Medzičasom má už druhé dieťa.

Podľa nej sú mnohé športovkyne odrádzané od materstva. „Tehotenstvo je považované za niečo horšie ako je zranenie,“ okomentovala to. „Niektoré moje spoluhráčky sa rozhodli odložiť materstvo a nakoniec už bolo pre nich neskoro,“ pokračovala. „Nie je to potrebné,“ dodala.

Podľa nej ženy v športe potrebujú viac podpory. Majú málo informácií – napríklad aj o tom, čo je v tehotenstve bezpečné a aký tréning si môžu dovoliť.

„Prekvapilo ma, čoho sú schopné ženské telo a myseľ. Áno, dá sa to zladiť a nemusíte sa kvôli svojim snom vzdávať práce alebo materstva, ale potrebujeme viac pomoci vo všetkých smeroch, aby to bolo normálne a prirodzené,“  dodala v rozhovore pre Europa Press. „Verím, že môj príbeh ukáže aj iným ženám, že je možné byť mamou a zároveň športovkyňou. Je to krásna vec,“ povedala pre britskú stanicu BBC.