Strach zo spoluhráčov či sponzorov. Zložitá situácia homosexuálnych športovcov pretrváva

Negatívnu skúsenosť so spoluhráčkami mám len jednu, tvrdí česká homosexuálna hokejistka Anna Pokorná.

V roku 2014 obletala svet fotografia, ktorá zachytila, ako Ivan Rakitič a Daniel Carrico oslávili triumf Sevilly v Európskej lige. Foto: Flickr

Tému homosexuálnych športovcov sme rozdelili na viac častí
Rozhovor s trénerom Rozhovor so športovým psychológom Rozhovor s futbalovým trénerom Skúsenosti z minulosti

 

BRATISLAVA. Na olympiáde v Londýne sa zúčastnilo 23 priznaných homosexuálov (0,16 percenta zo 14 690 športovcov). Rôzne štatistiky pritom hovoria, že v populácii sa LGBT ľudí nachádza tri až desať percent.

“Určite ich tam bolo viac. Pravdepodobne aj medzi medailistami,” hovorí športový psychológ Peter Kuračka. Česká amatérska hokejistka Anna Pokorná svoju homosexualitu netají. “Keby som hrávala na vrcholovej úrovni, asi by som to povedala,” uviedla.

Napríklad mužský šport je podľa Kuračku stále považovaný za maskulínne odvetvie, preto vidíme priznania k homosexualite len sporadicky. “Úlohu hrajú obavy z odsúdenia, straty priazne fanúšikov, sponzorov, prípadne potenciálnych zamestnávateľov. Môžu sa obávať aj straty pozície v kolektíve a odmietavého postoja spoluhráčov.“

 

Reakcia kolektívu

Jeden z trénerov zo slovenskej najvyššej futbalovej súťaže, ktorý chcel zostať v anonymite, sa s homosexuálnym futbalistom ešte nestretol. Obáva sa prípadnej reakcie kolektívu. “Neviem, či by mal ten hráč trebárs požiadavku sprchovať sa sám a neviem, ako by reagovali ostatní,” hovorí tréner, ktorý patrí do mladšej generácie.

O orientácii hokejistky Pokornej vedia všetky jej spoluhráčky. “Nepociťujem žiadne rozdiely. Keď som s hokejom začínala, bola som mladá a ani som to o sebe nevedela. Už vtedy tam boli nejaké lesby. Problém bol vyjsť s pravdou von, pretože ma považovali za heteráčku. Na to, že som lesba, som prišla, keď som mala osemnásť.”

Športový psychológ Kuračka v minulosti pôsobil ako profesionálny futbalista v Zlatých Moravciach, Trnave či Myjave. Istý čas plnil aj úlohu kapitána. “Reakcie kolektívu môžu byť rôzne. Záleží od postoja lídrov – trénera, kapitána, neformálnych lídrov. Myslím si, že postoj tímov, ktorých som bol súčasťou, by bol skôr pozitívny a nemali by problém prijať jednotlivca s homosexuálnou orientáciou.”

Fungovanie v kolektíve heterosexuálov môže prinášať problémy skôr pre geja. “Keďže sa u nás nestretávame s podobným verejne známym prípadom, existujú určité predsudky, ako by to nefungovalo,” myslí si Kuračka.

V športových kolektívoch je bežné, že označenie odlišnej sexuálnej orientácie sa rovná nadávke. Hokejistka má len jednu negatívnu skúsenosť. “Bolo to ale spôsobené tým, že ten homosexuál ako-taký nebol dobrý. Orientácia sa potom zmenila na nadávku. Potom ale bolo všetko v pohode a nikdy na mňa žiadna narážka v tomto smere neprišla. Nepríde ani vtedy, keď sú na mňa nahnevané.”

 

Gej si vytrpí viac ako lesba

Pokorná nevníma ani podpichovania od súperiek. “V ženskom hokeji je lesba tak bežná, že urážky na súperky by si asi nikto nedovolil.”

Psychológ tvrdí, že gej by zrejme musel zniesť istú mieru narážok a žartov. “Futbalový kolektív je špecifický tým, že žiadny aspekt vymykajúci sa norme nezostane nepovšimnutý. Žarty však niekedy nie sú vnímané tak negatívne, ako otvorené urážanie alebo naopak skrytý odmietavý a nepriateľský postoj.”

Anglický amatérsky futbalista Liam Davies, ktorý má dvadsaťtri a v nižších anglických futbalových súťažiach hrá už od svojich devätnástich rokov ako priznaný homosexuál, nevidí hlavný problém v hráčskej šatni, ale v celosvetovej popularite špičkových hráčov.

„Nikdy som pre svoju orientáciu nezažil v kabíne problém. Špičkový hráč by musel zvážiť mnoho iných vecí – médiá, agentov či desiatky tisíc fanúšikov súpera. V amatérskych ligách však na toto myslieť nemusíte, preto nerozumiem, prečo sa k homosexualite neprizná viac hráčov z nižších súťaží,“ povedal pre BBC.

 

Viac priznaní prišlo od individuálnych športovcov

Priznaného homosexuála vidno len sporadicky v kolektívnych športoch. Prvý gej v štyroch najväčších amerických profesionálnych ligách sa objavil v roku 2012 - basketbalista Jason Collins.

Na futbalových majstrovstvách sveta sa minulý rok zúčastnili stovky športovcov, ani jeden z nich nie je priznaný homosexuál.

Najznámejšie prípady homosexuálnych športovcov pochádzajú práve z individuálnych športov - tenistky Martina Navrátilová či Amélie Mauresmová, krasokorčuliar Ondrej Nepela, plavec Ian Thorpe, boxer Orlando Cruz či skokan do vody Tom Daley.

“V kolektíve to môže byť náročnejšie z toho dôvodu, že sa homosexuálne orientovaná osoba obáva straty pozície v tíme, zhoršenia vzťahov, ich odmietnutia až vylúčenia z kolektívu,” myslí si športový psychológ.

Hokejistka Anna Pokorná si myslí, že keby homosexuálneho športovca v kolektíve neprijali, už by nemal šancu sa presadiť. “V individuálnom športe hrá človek sám za seba. Nie s ľuďmi, keď jeho výkony závisia aj od ostatných.”

Pokorná vníma aj rozdiel medzi ženskými a mužskými kolektívmi. “Podľa toho, čo som počula od kamarátov gejov, mám pocit, že mužov-homosexuálov spoločnosť vníma horšie. Čiže sa im to musí ťažšie priznávať v mužskom kolektíve ako ženskom.”

 

Tajenie má vplyv na výkon

Keď športovec zvažuje, že sa prizná k odlišnej sexuálnej orientácii, musí teda brať do úvahy viacero aspektov - či je muž alebo žena, či robí individuálny alebo kolektívny šport, ako by na jeho orientáciu zaregoval kolektív alebo funkcionári či sponzori. Treba však myslieť aj na to, že samotné zatajovanie sexuality môže mať vplyv na výkonnosť športovca.

“Musí vynaložiť určité úsilie a energiu, aby skryl svoju orientáciu. To býva spojené so zvýšeným napätím, nervozitou a stresom, čo samozrejme negatívne vplýva na výkonnosť. Na druhej strane, v niektorých prípadoch to môže pôsobiť ako motivačný faktor. Športovec chce ostatným ukázať, aký je dobrý, čo v športe dokáže,” vysvetľuje Kuračka.

Niekedy nemusí byť problém len či priznať alebo nepriznať. “U niektorých športovkýň som si aj pomyslela, že by mohli byť lesby. Vrcholoví športovci možno ani nemajú čas na to prísť. Ja som na to prišla veľmi neskoro. Oni sú v takom záprahu a tréningu, že na osobný život nemajú čas,” hovorí Pokorná.

Zahodiť strach môžu pomôcť známe osobnosti. Keď Martina Navrátilová žiadala o ruku svoju priateľku, priamo na US Open to videlo 20-tisíc ľudí, ďalšie stámilióny pri televíznych obrazovkách. “Pre nás je to povzbudzujúce. Každý takýto dobrý príklad je dobrý pre každého, kto s tým chce vyjsť na povrch,” hovorí Pokorná.

 
ČO SA DEJE
  • Najnovšie
  • |
  • Mesiac
  • Týždeň
  • Celkovo