Reportáž: Cyklomaratón Topoľčianky - prvý, no určite nie posledný ročník

15. 9. 2016 |
 

Už na prvý ročník prišlo 361 ľudí. Nie je možné, aby ich budúci rok nebolo viac, keďže najlepšia reklama je tá, ktorú netreba platiť.

Foto: Milan Horváth

Keď sa ľudia z vašej rodnej dediny rozhodnú zorganizovať horský cyklomaratón a vy trochu bicyklujete, asi ani neexistuje možnosť, aby ste sa na ňom nezúčastnili.

Aj preto som sa rozhodol, že otestujem svoje krátke cyklistické skúsenosti na cyklomaratóne, ktorý sa minulú sobotu uskutočnil v Topoľčiankach.

Išlo o prvý ročník podujatia a podľa mojej skúsenosti a mnohých reakcií ostatných jazdcov, určite nie posledný.

Ako píšu organizátori na svojom webe, s prípravami začali už v apríli, keď vznikla myšlienka usporiadať maratón.

Nasledovalo niekoľko stretnutí a tony byrokracie, dlhé hodiny strávené vytyčovaním trás. Treba povedať, že na tom si dali extra záležať, značenie bolo bezproblémové.

Pre súťažiacich si pripravili tri základné varianty – trasu na 71 km, 45 km a 25 km. Na 25 km ste mohli ísť aj vo dvojici s dieťaťom.

Ako zázemie si vybrali miestnu dostihovú dráhu a prvky určené pre drezúru koni mohli elegantne využiť na preteky detí.

Na trať dlhú 45 km som sa registroval už dopredu, ráno mi v stane stačilo vypísať už len jeden formulár.

„Prepážky“ boli rozdelené prehľadne podľa dĺžky trasy a aj toho, či ste mali vopred zaplatené. Fronty nevznikali, čo si pochvaľovali viacerí bikeri.

Chválili si aj značenie, ktoré ich navádzalo do areálu dostihovej dráhy. Toto však už ja neviem posúdiť, pretože som na mieste bol za päť minút z rodičovského domu.

 

Kráľ hradu Hrušov

O desiatej odštartovali machri na najdlhšej – 71 kilometrovej trati. Dokopy ich bolo 56, no do cieľa neprišli všetci, keďže kto sa po prvom kole nevošiel do časového limitu, bol diskvalifikovaný.

O pol hodinu neskôr som vyrazil na trať aj ja, spolu s ďalšími 184 cyklistkami a cyklistami. Vyštartovali sme na dostihovej dráhe a postupne sa presunuli do zámockého parku, v ktorom som strávil polovicu detstva.

Organizátori už v tejto časti zaradili do programu singláče, čo mi, popravde, aj pomohlo, aby som sa nespiekol hneď na začiatku. Ak ste ale chceli odzačiatku pretekať, mali ste to spraviť už skôr.

Na konci parku sme prešli okolo rybníka a tým sa príjemné chvíle skončili. Nasledovala prvá stena, na ktorej tlačili svoje bicykle všetci z mojej časti štartového poľa.

Nasledoval krátky úsek po asfaltke okolo hostianskeho žrebčína a následný výšľap na horskú prémiu Kráľ hradu Hrušov.

Tento kopec dobre poznám a vedel som, že na jeho konci prichádza to najhoršie, preto som sa snažil držať čo najnižšie tempo.

Foto: Richard Sládek

Na horskú prémiu som teda bicykel vytlačil pešibusom. Hneď za prémiou nasledovala jediná časť celého maratónu, ktorá nebola dotiahnutá k spokojnosti úplne všetkých.

Organizátori sa rozhodli, že cyklistov prevedú okolo hradu a vytvorili umelý singláč. Na pomery rekreačného cyklistu ako ja bol náročný, no na fóre mtbiker.sk som sa dočítal, že bol „eňo ňuňo“.

Aj vzhľadom na počet účastníkov to však bol jediný zjazd, ktorý som absolvoval „napešo“.

Keďže organizátori pripravili cyklistom výškový profil trate, ktorý sa dal pripnúť na riadidlá, vedel som, že nie som ešte ani v pätine.

Nasledoval takzvaný Kruh, na ktorý sme sa dostali okľukou cez horský priechod Skýcov. A potom môj obľúbený zjazd lesom do Hostianskej doliny, ktorý poznám naspamäť a tak mi ani nebolo treba ani tabule, ktoré upozorňovali na opatrnosť (pedantne boli rozložené po celej dĺžke trate).

Chvíľa po asfaltke, brod, v ktorom som sa pred tromi rokmi vysypal a výšľap na Borisko. Na moje prekvapenie som sa v ňom cítil dobre, no nešiel som naplno, lebo také kopce ma čakali ešte dva.

Jeden z najkrajších momentov prišiel v osade Borisko, kde miestni chatári povzbudzovali a ich búchanie varechami o hrnce nápadne pripomínalo kravské zvonce z alpských etáp na Tour de France :)

Tento rok som to zvládol bez pádu. Foto: Andrej Mauréry

 

Guláš alebo rizoto

Nasledovali Jedľové Kostoľany a tu sa mi prvýkrát stalo, že som sa trochu zamotal. No dúfam, že som nevynechal časť trate, ale na občerstvovačku som v pohode trafil, tak snáď nie.

Z druhého bufetu sa nám naskytol ukrutný pohľad – bolo treba vyšľapať k „dvojkrížu“. Problém ani tak nebol v náročnosti kopca, ako skôr v tom, že na ňom nebol jeden strom a slnko na poludnie poriadne pražilo.

Na druhú stranu – na vrchole kopca bol pod dvojkrížom fotograf a práve tu vznikli najkrajšie fotky.

Potom nasledoval zjazd lesnými cestami naspäť kdesi za Hostie, ktorý som si náramne užil, pre mňa najkrajšia časť celých pretekov. To ale zrejme nemôže povedať pretekár, ktorý sa vysypal pár metrov predo mnou v jednej zo zákrut.

Nasledoval výstup na tretí kopec dňa, ktorý ma zastihol v obrovskej kríze. Za normálnych okolností by som ho zvládol v sede, no tentokrát som musel opäť vytiahnuť pešibus a pre nedostatok cukru zmlsnúť nejaký ten „doping“.

Nasledoval zjazd do dediny Hostie, na ktorý ma nasmeroval regulovčík, s ktorým som voľakedy hrával volejbal.

Inak k regulovčíkom – boli správne inštruovaní, upozorňovali na prudké zákruty, dokonca aj na blížiace sa úseky s blatom.

V Hostí už reguloval premávku aj policajt. To už som vedel, že som tesne pred cieľom. Hnusnom poľnou cestou po trsoch trávy nasledoval výstup na prístupovú cestu k Hrušovu.

Tu už som išiel iba na výpary, no dokázal som obehnúť chalana v pásikovom tielku, ktorému so sa celé preteky pozeral na chrbát. Ten ma ale obehol, keď som jednému nešťastníkovi daroval moju lepiacu sadu. 

Približne trojkilometrový úsek po hrboľatej lúke bol pre mňa krutý. Aj preto som si vydýchol, keď som sa dostal na miestnym dobre známy Babylon a trailom, ktorý som jazdil už ako 10-ročný, sa dostal k dostihovej dráhe.

Posledný brod cez Hostiansky potok a už som na dostihovej dráhe. Dal som to pod tri hodiny, v kategórii 19 – 29 rokov 51. miesto zo 74.

Už pár metrov za cieľom podávali nápoje, v cene bol aj guláš (alebo rizoto pre vegetariánov). Zabezpečené bolo aj umývanie bicyklov.

 

Určite nie posledný

Na internete som si čítal reakcie mnohých skúsených bikerov a žiadny z nich nemal čo vytknúť prvému ročníku Cyklomaratónu Topoľčianky.

Treba len poďakovať stovke ľudí, ktorá sa o všetko postarala a dúfať, že budúci rok bude ešte úspešnejší.

Už na prvý ročník prišlo 361 ľudí. Nie je možné, aby ich budúci rok nebolo viac, keďže najlepšia reklama je tá, ktorú netreba platiť.

Výsledky nájdete tu, moje GPX tu.

 
 
 
ČO SA DEJE
  • Najnovšie
  • |
  • Mesiac
  • Týždeň
  • Celkovo