Rastislav Staňa: S Lašákom sme mali manželstvo. On bol ten výbušný, ja pokojný

7. 4. 2016 |
 

Rastislav Staňa si už viac ako rok dáva vynútenú pauzu od hokeja. Rád by sa k nemu vrátil, rozhodnú záťažové testy.

Rastislav Staňa je slovenský hokejový brankár, ktorý získal zlato (2002) a bronz (2003) na majstrovstvách sveta v hokeji. Rodák z Košíc nastúpil v NHL na 6 zápasov v drese Washingtonu Capitals. V Európe sa zachytal vo Švédsku, KHL aj v českej extralige. S Košicami získal v roku 2014 titul. Od januára minulého roka pre problémy so srdcom nehrá hokej, no kariéru ešte definitívne neukončil. Foto: Michal Červený

KOŠICE. Hokejový majster sveta z roku 2002 Rastislav Staňa sa v januári minulého roka dozvedel nepríjemnú správu. Jeho srdce pracovalo len na 50 percent, a tak musel prerušiť kariéru.

K profesionálnemu športu sa nevrátil doteraz, venuje sa hlavne rodine a v poslednom čase aj spolukomentovaniu v televízii.

Vo veľmi zaujímavom rozhovore nám prezradil, či sa ešte vráti k hokeju, aké bizarné veci zažil v Rusku či ako vznikol jeho skvelý vzťah s Jánom Lašákom.

Staňa tiež v rozhovore pre Športinak.sk objasnil, ako vznikla snaha hokejových majstrov sveta zmeniť pomery v slovenskom hokeji a čo všetko musel pre to obetovať Michal Handzuš.

Vrátil sa aj k zlatému Göteborgu, počas ktorého prišli nezhody v kabíne. Prečo?

 

Ako to momentálne vyzerá s vašim zdravotným stavom?

„Rozhodnutie spravím v lete. Podľa prvých prognóz som mal pauzovať rok a potom sa malo uvidieť. Každé tri mesiace chodím na kontrolu. Po roku som bol prvýkrát na záťažových testoch, ktoré ukázali progres, no ešte to nie je na profesionálny šport. Zlepšiť sa to môže do roka a pol, uvidí sa teda v lete. Spravíme testy a na základe odporúčaní lekárov sa rozhodnem, ešte pred letnou prípravou. Všetko však naznačia testy v apríli.“

Čo konkrétne sa deje na testoch?

„Na prvých mi len kontrolovali rozmery srdca, po roku som už bol aj na magnetickej rezonancii, aby sa na sval vedeli lepšie pozrieť. Na záťažových testoch ma napojili na EKG a sledovali odchýlky.“

Čo to pre vás znamená v bežnom živote? Nedávno ste povedali, že môžete len bicyklovať, aj to len po rovine.

„Zvládol by som aj viac, ale nemôžem ísť do vysokých tepov, turistika nie do kopca. Aby srdce dostalo šancu regenerovať.“

Ako vyzerá vaša kondička?

„Spočiatku som sa zadýchal aj hore schodmi, vtedy však moje srdce fungovalo len na 50 percent. Za rok sa to podstatne zlepšilo, v bežnom živote skoro vôbec nepociťujem problémy. Okrem chodenia po schodoch nemám inú záťaž. Bežný život je zvládnuteľný.“

Prvýkrát v živote sa vám stalo, že ste takto dlho bez športu. Čo ste zatiaľ robili?

„Najťažší bol začiatok, bol to psychický aj fyzický šok. Priznám sa, začiatky boli náročnejšie, potom však prišlo leto a vtedy je to také pozitívnejšie, keď je slniečko a pozitívna energia. Mám šťastie, že mám malé deti, ktoré si vyžadujú kopec času. Keď som dlhšie bez hokeja, tak si uvedomujem, že ho už možno nebudem hrať. Rozmýšľam, čo ďalej a hľadám možnosti.“

Aké sú tie možnosti? Chcete zostať pri hokeji?

„Chcel by som. Rozprávam sa s ľuďmi, stretávam sa. Už ma oslovili nejaké mužstvá z extraligy, nielen Košice, aby som im pomáhal s trénovaním brankárov. Oslovili ma aj ľudia, ktorí stavajú štadión a hľadajú možnosti jeho využitia. Riešim si aj vlastné veci, chcel by som mať nejaké kempy alebo iné aktivity. Chcel by som zostať pri hokeji, tomu sa najviac rozumiem.“

HC Košice sa stali hokejovým majstrom Slovenska v sezóne 2013 - 2014. Hokejisti HC Košíc zvíťazili v rozhodujúcom siedmom zápase finále play off extraligy nad HK Nitra 6 : 0  a získali už svoj 7. titul. Na snímke brankár Rastislav Staňa s pohárom 21. apríla 2014 v  Košiciach. FOTO TASR – František Iván

Vášmu reprezentačnému spoluhráčovi Vladimírovi Országhovi skorý koniec kariéry možno aj pomohol, ešte nemá ani štyridsať a už je úspešným trénerom…

„Stretol som sa s ním v Nitre počas All star víkendu, na ktorý ma pozval Rišo Lintner ako čestného hosťa. Tam mi Vlado povedal, že aj preňho bol psychický náročnejší začiatok, keď musel tak skoro ukončiť kariéru. Zvládol to však a teraz má našliapnuté, je mladý tréner a má skúsenosti.“

Športovcom sa tiež po ukončení kariéry stáva, že priberú. Vy ste, zdá sa, opačný prípad.

„Vždy to tak bolo. Keď som po sezóne prestal trénovať, mal som menšiu chuť do jedla. A aj keď trénujem a mám veľkú chuť, tak rýchlo spaľujem. Musím sa obžierať, aby som nechudol. Som ten šťastnejší typ, ktorý nepriberá ani počas ničnerobenia.“

Martinovi Marinčinovi tréneri v zámorí hovoria, aby pribral, asi viete, čo prežíva.

„Áno, aj so mnou hral Trenčan Roman Tvrdoň, ktorému vo Washingtone hovorili, aby pribral. Na noc zjedol aj pol kila či kilo zmrzliny a aj tak nepribral. (smiech) Poznám zas aj chalanov, ktorí jedli šalátiky, potom si večer pri telke dali čipsy a už im nabiehali kilá.“

Stali ste sa televíznym spolukomentátorom. Baví vás to?

„Už som mal chuť dostať sa do kontaktu s hokejom, trošku som ho aj sledoval v telke, ale málo. Ešte predtým, ako ma oslovili, som už chcel ísť na hokej, aj deti sa pýtali, kedy pôjdeme. Chcel som si to vyskúšať, no začiatky boli ťažké. Myslím si však, že čím dlhšie to robím, viem, čo kedy povedať. Radia mi aj komentátori.“

Čo je tam náročné?

„Obdivujem komentátorov, ako rýchlo musia reagovať, lebo hokej je rýchla hra. Hlavne musia poznať mená hráčov. Ja som hokejista, ale niekedy nestíham reagovať. Poznám svojich hráčov, no je pre mňa náročné v rýchlosti povedať meno súperovho hráča. Tiež nie je jednoduché v kuse rozprávať, musíte byť výreční. Mám to šťastie, že nemusím veľa rozprávať, len vypĺňam tiché obdobie. Poprípade poviem svoj názor, keď si niečo všimnem, aby to zaujalo diváka pri telke.“

Keď počas MS v Ostrave spolukomentoval Ján Lašák, chvíľami ho bolo počuť viac ako komentátora. On je asi ten typ, že by to zvládol aj sám…

„Ja nie som taký výrečný, je to určené povahou, on je viac ukecaný ako ja. Ako povedali aj komentátori, každý z nás ma svojský štýl. Niekto to berie vtipnejšie, iný zas profesionálnejšie a pozerá sa len na hokejovú stránku.“

Rasťo Staňa pre Športinak.sk

V Košiciach sme sa stretli s Rasťom Staňom, ktorý momentálne pre zdravotné problémy už vyše roka nehrá hokej.Porozprával nám, ako to vyzerá s jeho návratom. Vrátili sme sa aj k jeho zážitkom z Ruska či reprezentácie. Môžete sa tešiť na veľmi zaujímavý rozhovor s veľmi príjemným človekom.

Posted by Športinak.sk on 5. apríl 2016

 

Všetko sa to začalo na turné po Kanade

Ján Filc spomínal, že s Jánom Lašákom ste boli veľmi prajná brankárska dvojica. Naozaj ste mu tak priali, nezávideli ste mu jeho pozíciu?

„V poslednej dobe sa zabudlo na jeden základný kameň. Keď sme v roku 1997 rozbiehali reprezentačnú kariéru v juniorských výberoch, išli sme na mesačné turné do Kanady. Umiestnili nás do rodiny a určili, že do jednej z nich pôjdem s Janom. Mesiac sme tam bývali a cestovali na zápasy po Kanade. Prvýkrát sme sa tam spoznali, aj keď sme sa poznali z ligy, ale v repre sme nikdy neboli spolu, keďže on je o rok starší. Pripravovali sme sa na juniorské MS v roku 1999, na ktorých sme napokon získali bronz. V Kanade sme boli v decembri 1997. Tam tréner Filc vybral kandidátov, ktorí mali byť ďalší rok v dvadsiatke. Mali sme utužiť kolektív. A nakoniec sa ukázalo, ako veľmi to bolo prospešné, lebo sme z toho vyťažili prvý bronz pre juniorský hokej.“

Potom prišiel strieborný seniorský Petrohrad 2000.

„Ján Filc nás veľmi dobre poznal a nebál sa nás vytiahnuť do áčka v mladom veku. Peťo Smrek, Laco Nagy, Marián Gáborík, ja s Lašom sme išli rovno z dvadsiatky do áčka. V dnešnej dobe je nepredstaviteľné, že by Godla tento rok chytal na majstrovstvách. Vtedy sme však mali slabšiu brankársku základňu. A tréner Filc nás poznal po ľudskej aj hokejovej stránke, tak nám dal šancu a aj vďaka nemu sme mali lepšiu kariéru.“

Takže na základe dobrého osobného vzťahu ste si nezávideli ako brankári?

„Skamarátili sme sa. Stále tam bola konkurencia, ale skôr nám pomáhala. Navzájom sme sa ťahali a potiahli sme to až do NHL, v ktorej sme sa však dlho neudržali. Úspechy sme však mali aspoň v repre. Niekedy som začínal turnaj ja. Potom naskočil Lašo, ktorému sa v repre darilo, väčšinou mal lepšiu formu. Mal viac skúseností, pretože v roku 2000 vychytal striebro. Možno si na repre úrovni viac veril, čo sa možno prejavilo aj v tom, že mu chalani viac dôverovali.“

Slovenskí hokejisti získali na majstrovstvách sveta v hokeji v Göteborgu zlaté medaily. Na sn. naši brankári Ján Lašák a RastislavStaňa /zľava/ zubami skúšajú "pravosť" švédskeho zlata.
Foto Daniel Veselský TASR 11.5.2002 Göteborg.

Asi ste aj rozličné povahy…

„My sme mali také manželstvo. A to je ideálne, keď sa povahy dopĺňajú a my sme boli takí, že on rozprával viac, ja menej. On bol výbušnejší, ja mám pokojnejšiu povahu. Navzájom sme si sadli a dokázali sme si pomôcť na tréningu. Vyhovovali sme si aj mimo ľadu, vedeli sme spolu tráviť voľný čas.“

Aké brankárske dvojky ste zažili na klubovej úrovni? Mali ste niekedy takého kamoša ako Lašáka?

„Tam je to náročnejšie. Dvojka chce chytať alebo sa o to aspoň snaží. Buď ide o mladšieho brankára a konkurenciu viac cítiť. Vo Švédsku som hádam jediný raz zažil, že bol brankár kvalitný, ale bol spokojný, že je dvojka. Bol spokojný, keď dostal svojich desať zápasov, mne doprial. Aj spoluhráči mi hovorili, že má takú povahu. Jano Lašák hovorí, že on na klubovej úrovni nemá rád konkurenciu, mne to vyhovovalo. V Amerike som sa naučil, že keď mi prišiel konkurent a bol viac preferovaný, tak ma to namotivovalo k lepším výkonom. Snažil som sa dokázať, že môžem byť na jeho úrovni.“

Boli ste aj dvojkou okrem reprezentácie?

„V Amerike so mnou na farme chytal Maxime Ouellet, výber prvého kola draftu za Philadelphiu, potom ho vymenili do Washingtonu. V Amerike to funguje tak, že kto je vyššie draftovaný, dostáva aj viac šancí. Práve vtedy u mňa vznikla schopnosť, že som chcel podávať rovnaké výkony ako on. Jeden rok sa dostal do All star ligy on, druhý ja. Potom sa mi v Rusku stalo, že ma vytlačil Vasilij Košečkin. Bol ruský reprezentant a zarábal viac peňazí, no štatisticky som mal viac víťazstiev aj lepšie percentá úspešnosti ja. Ale chytať aj tak musel on.“

 

Počas Göteborgu boli aj spory

Športový úspech býva nielen o skvelých športovcoch, ale aj o výbornej partii. Boli takí aj majstri sveta?

„Zažil som partiu, ktorá vyhrávala medaily a aj partiu, keď sa darilo menej. Pokiaľ nevznikol konflikt, väčšinou tam bola dobrá partia. Každý sa tešil do reprezentácie po povinnostiach v kluboch, v ktorých sa hráči až tak nepoznajú. V reprezentácii sa niektorí poznajú ešte z juniorských čas a tešia sa na seba. Je tam iná atmosféra, viac srandičiek. A akonáhle sa začne dariť aj na ľade, partia sa utuží. Keď sa nedarí, prídu maličké konflikty, niečo neklapne, vytiahnu sa osobné spory. Väčšinou však bola dobrá partia, len niekedy sa darilo menej, tak to tak nevyznelo.“

Ján Filc povedal, že jeden z hráčov chcel odísť domov niekedy okolo semifinále počas turnaja v Göteborgu 2002…

„Bola tam veľká konkurencia. Základnú časť odohrali chalani z Európy a postupne na zápasy play-off začali prichádzať chalani z Ameriky – napríklad Žigo či Jožko Stümpel. A zrazu boli posadení na tribúnu chalani, ktorí odmakali celú prípravu a s reprezentáciou boli dva mesiace. Bolo to nepríjemné, ale ich reakcia je pochopiteľná. A aj keď sme vyhrali, radosť už nebola taká, ako keby boli na ľade.“

Aj v škole sa často vytvorí dobrá partia, no na stretávke už po piatich rokoch zistíte, že ste boli kontakte vlastne len s jedným či s dvomi ľuďmi. Bolo to tak aj s majstrami sveta?

„Marí sa mi, že na stretávke po desiatich rokoch boli skoro všetci, ak nie všetci. Bolo super, že po oficiálnej časti a povinnostiach s médiami sme si išli sadnúť do podniku v centre Bratislavy. Tam sa ukázalo, ako to bolo super. Začali sme sa rozprávať o problémoch nášho hokeja, keďže Peťo Bondra mal skúsenosti s manažovaním reprezentácie a videl to zvnútra inak ako my hráči zvonka. Vtedy vznikla myšlienka niečo s tým urobiť. Trvalo tri roky, kým chalani dali dokopy tím a aspoň sa podarilo spraviť konkurenciu. Tento rok budú ďalšie voľby a snáď sa podarí niečo zmeniť.“

Slovenskí hokejoví reprezentanti 12. mája 2002 prileteli do Bratislavy z Göteborgu po zisku historicky prvého titulu majstrov sveta v ľadovom hokeji. Na snímke Rastislav Staňa na galérii budovy letiska M.R. Štefánika.  Foto: Vladimír Benko/TASR

Máte už vytypovaného nejakého kandidáta?

„Som v kontakte s Citrónom (Richardom Lintnerom, pozn. redakcie), ale ešte ani on nevie. Aj naposledy sme ho za kandidáta určili až na záver. Bolo viacero kandidátov, zvažovali sa ich plusy a mínusy. Viem, že sa tam teraz chce dať aj nejaký manažér z nehokejového prostredia. A myslím si, že aj samotný Citrón si myslí, že do týchto volieb pôjde niekto iný ako on.“

Vidí, že to je veľa papierovačiek a kancelárskej práce…

„Nemyslím si, že by to bolo v tom. On kandidoval kvôli tomu, že zo slovenských osobností najlepšie poznal náš hokej, keďže posledné roky hrával na Slovensku aj manažérsky pôsobil v Dukle Trenčín. Peťo Bondra a Miro Šatan dlhodobo žijú v Amerike a bolo by pre nich ťažké vrátiť sa na Slovensko. Peťo pozná problematiku, Miro možno menej. Aj kvôli tomu z toho vyšiel Citrón ako najlepší kandidát.“

Je to tak, že chalani, ktorí boli vodcovia v hokejovom kolektíve, budú vodcovia aj teraz v hokejovej politike?

„Áno, líderstvo majú v povahe. Ak boli lídri v kabíne, tak sú automaticky rešpektovaní aj mimo ľadu. Prejaví sa to. Kapitán a asistenti majú povahové črty, kvôli ktorým si ich vyberajú tréneri alebo samotní hráči.“

Vy ešte s niekým z tejto partie udržujete osobné kontakty?

„Tu v Košiciach s Lacom Nagyom a potom hlavne s tými mladšími – Rasťom Pavlikovským, Janom Lašákom. Stretávame sa, slovenský hokejový svet je maličký. V kontakte sú chalani, ktorí sú z jedného mesta a z Košíc tam vtedy bol so mnou len Laco Nagy. S ním som najčastejšie.“

Kontakt ste udržovali aj prostredníctvom mailov. Čo ste v nich riešili? Posielali ste si linky na články?

„Boli sme veľká skupina chalanov. Mišo (Handzuš, pozn. redakcie) sa ešte pred sezónou v Bratislave osobne stretol s hráčmi Slovana. No sme z celého Slovenska a bolo ťažké stretnúť sa v jednej miestnosti. Tak sme to vyriešili spoločným mailom, do ktorého Mišo posielal aktualizácie podľa toho, čo sa rieši. A keď mal niekto chuť prejaviť svoj názor, napísal ho a videli ho všetci.“

Ako často chodia tie maily?

„Mišo ich posielal na základe toho, čo riešil. Chcel by som však povedať jednu vec. Niekedy som čítal kritiku od fanúšikov, ktorí nevedeli, že Mišo bol hlavný hovorca, prezentoval názory, ktoré sme mu odobrili. Kto sa nepodpísal, toho tam Mišo nedal. Ak sa fanúšikom niečo nepáčilo, Miša treba vnímať pozitívne, zobral si to na seba na úkor rodiny, svojho času. Ešte vtedy hrával za Bystricu, cestoval hore-dole. Stretával sa s právnikmi. A keď s nimi niečo riešil, tak nie s jedným, dal si poradiť od troch. On bol líder, ale o každom jeho kroku sme vedeli a vyjadrovali sme svoj názor.“

Nebol by vhodným kandidátom na prezidenta zväzu? Posledný spor zvládol elegantne, bez emócií. Často sa také niečo nevidí. Išiel si za svojou vecou, bez ohováračiek, bola to vyspelá manažérska práca.

„Z reprezentácie si ho pamätám ako srdciara. Aj keď prišiel z NHL, v ktorej zarábal veľké peniaze, dokázal plakať po zbabranom turnaji. Dokazuje to, že je veľký srdciar, pre Slovensko chcel stále len to najlepšie. Pamätám si ho ako chalana, ktorý mal okuliare na očiach a čítal knihu. Aj to svedčí, že má na hokejistu nadpriemernú inteligenciu, čím sa nechcem dotknúť hokejistov. Bolo vidieť, že vie, čo robí, aj pokiaľ ide o vyjadrovanie pre médiá. Spor chcel vyriešiť bez vzájomných negatívnych sporov s Nemečkom. Nepozeral sa na zväz ako na osobu Nemečka, ale ako na zväz, na ktorom chceme niečo zmeniť a nie kvôli Nemečkovi.“

A prišlo to práve v čase, keď sme svedkami žabomyších vojen na slovenských športových zväzoch, spomeňme len nechutnosti u lyžiarov…

„Rovnako aj Rišo Lintner. Ak sa naňho snažili z druhej strany vytiahnuť niečo negatívne, zahral to do autu svojim typickým úsmevom. Absolútne sa nad tým nezamýšľal, nechcel sa s nikým naťahovať. Na tom sa ukazuje, že si ideme za svojim. Chalani to zvládli, nič neriešili negatívne, aby v médiách bolo čo najmenej negatívnych vecí.“

 

Niektorí Rusi sú kovboji

Pôsobili ste v Amerike, Rusku, Švédsku aj v Česku, teraz žijete v Košiciach. Čo vám okrem rodného mesta bolo najbližšie?

„Samozrejme Kanada, tam je hokej náboženstvo. V telke bola zo sto programov viac ako polovica o hokeji. V novinách bolo 18 z 20 strán o hokeji. A tým, že som miloval hokej, som miloval aj Kanadu. S hocikým ste sa mohli rozprávať o hokeji. Veľmi sa mi páčilo aj vo Švédsku, hokej tam mal úroveň, na štadiónoch bola hokejová, ale priateľská atmosféra. Rovnako sa mi páčil aj mimohokejový život. Švédi sú pokojní ľudia, majú krásne životné prostredie, zanechalo to vo mne výborný dojem.“

Potom ste zamierili do ruského Čerepovca.

„To bol veľký skok. Do Ruska som išiel s tým, že som vedel, aké to tam bude ťažké a iné. Tešil som sa však na zážitky, veľa som počul, ako to tam funguje. Bol som pripravený, že sa budú diať nepochopiteľné veci. O inom bolo aj životné prostredie, v Čerepovci som hneď za blokom mal 10-kilometrové železiarne. Hokejovo to tam tiež nefungovalo na úrovni, ako som bol zvyknutý. Ale bolo to pre mňa niečo nové a užíval som si to.“

Hokejisti majú z Ruska kopec bizarných zážitkov, vy ste napríklad dostali prémie v igelitke. Ryan Whitney zas hovoril, že keď ho ošetrovala sestrička v nemocnici, tak fajčila…

„Ja som bol na röntgene a ani tam neboli dvere, takže boli ožiarení aj ľudia, ktorí boli na chodbe. Čerepovec bol jedným z najhorších miest v lige. Je to 300-tisícové mesto, čo je na ruské pomery malé. Mesto nebolo rozvinuté, ale mal som aj viac zážitkov. Keď som tam prišiel v roku 2008, pripomínalo mi to Košice zo začiatku 90. rokov. Vtedy sa začali rozvíjať, postupne sa stavali obchoďáky a vznikali lepšie reštaurácie.“

Z Čerepovca určite ešte máte nejaký zážitok...

„Hmm, skúsim niečo použiteľné… O Čerepovci bolo známe, že sa tam nič nedalo robiť, tak sa partia utužovala alkoholom. Nebolo to prehnané, ale raz za čas sa niečo stalo. Mali sme spoluhráča, ktorý mal problémy s alkoholom, tak si na jednu tímovú akciu zavolal osobného šoféra. Zabávali sme sa do druhej-tretej v noci, keď sa rozhodol, že pôjde domov. Po ceste však šoféra vyhodil z miesta, podľa neho išiel pomaly. No ale Čerepovec je malé mesto a on mal na miestne pomery luxusné auto, ktoré všetci poznali. Chceli ho zastaviť policajti, no on neposlúchol, tak ho naháňali po celom meste. Všetci hráči sme bývali v jednom bloku, do ktorého napokon prišiel. Zastavil a nabehlo desať policajných áut, ktoré ho obkľúčili. Ja som práve prišiel taxíkom z akcie a naskytol sa mi pohľad ako v kriminálke: ležal na zemi, hodený v snehu, s putami na rukách. Niektorí chalani boli kovboji...“

O Rusoch je známe, že keď prišli začiatkom 90. rokov do NHL, dokázali míňať obrovské peniaze, kupovať si výstredné veci, žiť bohémskym životom…

„Sú naučení žiť pod kontrolou. Odtrénujú si a večer idú na bázu. Potom prídu do Ameriky a po tréningu majú celý deň pre seba. A zrazu nevedia, čo s voľným časom. Majú veľa peňazí, niektorí to potom v Amerike nezvládajú a majú aj iné problémy.“

Rastislav Staňa v drese CSKA Moskva počas zápasu na ľade Slovana Bratislava. Foto: TASR - Martin Baumann

Hrali ste aj za CSKA Moskva, toto mesto sa však už asi nedá považovať za typicky ruské…

„Tým, že som vyrastal v Košiciach, som sa cítil lepšie v menšom meste, žiadne zápchy a tak. V Moskve som nikdy nechcel hrať. No ale prišla ponuka z CSKA, na ktorej bolo super, že štadión bol blízko Slovenského domu, v ktorom som mohol žiť v slovenskej komunite.“

Ako to fungovalo?

Slovenská ambasáda má dve budovy. V jednej sú kancelárie a ubytovanie pre zamestnancov. V druhej je reštaurácia, byty a hotelová časť. Ja som si prenajal byt. Žili tam ľudia, ktorí pracovali pre ambasádu a aj takí, ktorí podnikali v Moskve či študenti. Dalo sa tam dostať len so slovenským alebo českým pasom. Vtedy bola na byt čakačka, bol oň obrovský záujem. Teraz je to po páde rubľa poloprázdne. Mne to vyhovovalo kvôli tomu, že som veľa cestoval a manželka tam mala priateľov, s ktorými sa mohla stýkať. Žila v slovenskej komunite, navzájom si pomáhali.“

Ako sa dá Moskva porovnať s americkými alebo kanadskými mestami?

„Také niečo ako v Moskve som nezažil ani v Amerike. Nevedel som pochopiť zápchy na 6-prúdových cestách, ktoré boli aj po polnoci. Na druhej strane, až 5 miliónov ľudí dochádza do Moskvy za prácou. Predstavte si, že celé Slovensko sa presúva za robotou do jedného mesta.“

Ruské médiá nepatria zrovna k slobodným, zažili ste nejaký taký prípad aj vy?

„Keď ma vyhodili z CSKA, protestovali proti tomu fanúšikovia. Počas zápasu vyvesili čísla mňa a ďalšieho spoluhráča, ktorého vymenili tesne predo mnou. Počas zápasu skandovali naše mená a po druhej tretine na protest odišli. V telke však bolo povedané, že fanúšikovia odišli, lebo sa nemohli pozerať na hokej, ktorý CSKA predvádzal. Ale všetci vedeli, že odišli na protest.“

Kto tie médiá kontroloval?

„Neviem. Pamätám si, že keď spadlo lietadlo s hráčmi Jaroslavľu, tak mi spoluhráč v CSKA hovoril, že on tam dlhé roky hrával a médiá od neho chceli rozhovory. No v telke vraj úplne inak sformulovali, čo povedal.“

Ako je to u nás?

„Skôr iba bulvár, keď si niečo vymyslí a spraví z ničoho niečo. Keď chcem u nás vysloviť nejaký názor, väčšinou je to aj tak prezentované. Myslím si, že aj u nás je to kontrolované, ale skôr v politike.“

 

Sem sa postav a chytaj

Hovorili ste, že keď ste s Janom Lašákom začínali v reprezentácii, nebola taká brankárska kvalita. Čo sa odvtedy zmenilo, že už zrazu je? Ján Filc robí brankárske kempy, no zmenila sa aj celková koncepcia zo zväzu?

„Keď som vyrastal, brankárom sa nevenovalo toľko pozornosti, boli sme samorasty. V Košiciach s tým trochu začínali, ja som mal aké-také základy. Potom tréner Filc založil brankársku školu. Ja som vtedy mal 15 či 16 rokov a on to robí dodnes. Čím dlhšie to robí, tým viac sa to prejavuje, lebo chalani tam chodia odmalička a dostanú základy. Teraz je 18-ročný brankár na úrovni, akú som ja dosahoval, keď som mal 25. Brankári majú navyše v kluboch vlastných trénerov. Myslím si, že máme menej brankárov, no sú kvalitnejší, máme z čoho vyberať. Mali sme aj hluché obdobie, za federálnej ligy tam boli Jaro Dragan, Edo Hartmann, ďalší traja-štyria a za nimi veľká diera.“

Ako funguje preslávená fínska brankárska škola?

„Tam to začali robiť skôr a ešte kvalitnejšie a detailnejšie. Preto možno Fíni predbehli Kanaďanov, ktorí majú problém s brankármi. Myslím si, že v Kanade je to finančne náročnejšie, pretože tam musia platiť trénerov rodičia, kým v Európe to má na starosti klub.“

Od roku 1995 súbežne s Hokejovou školou Stanislava Kalinaya funguje aj  škola hokejového brankára,  ktorá nesie mená Marcela Sakáča a Jána Filca. Na zimnom štadióne v Leviciach sa v dvoch turnusoch ( prvý sa začal 13.7.) pod vedením  desiatich skúsených trénerov učí hokejovému a brankárskemu majstrovstvu v 2-fázovom tréningu  110 hráčov a 130 brankárov.Túto brankársku školu navštevovali  okrem iných aj Ján Lašák či Rastislav Staňa. Na sn. Ján Filc vysvetľuje nádejným brankárom základy brankárskeho umenia. 
Foto Daniel Veselský / TASR 15.7.2003 Levice.

Ako vyzerali vaše tréningy, kým ešte neexistovala Filcova škola? Strieľali na vás a vy ste chytali?

„U žiakov je to tak, že sa ukončí tréning pre hráčov a nacvičujú sa situácie. Ale nerobili sa žiadne cvičenia, ktoré by pomohli brankárom. A to je to, čo potrebujeme. Ja som mal šťastie, že v Košiciach bol pán Kuriš, ktorý voľakedy chytal za Košice a brankárom bol aj jeho syn. On nám raz za týždeň spravil brankársky tréning – korčuliarsku techniku a cvičenia, pri ktorých na nás strieľali jeden-dvaja hráči. Tréneri učia korčuliarov, čo robiť, ale brankárovi len povedia sem sa postav a chytaj. Ja som sa to musel naučiť tak, že som sa chodil pozerať na ligu a sledoval som, čo robia brankári. Nikto mi nič nepovedal.“

Vedeli ste, že existuje nejaký brankársky štýl butterfly?

„Keď som začínal, u nás ešte nebol. Prvýkrát som sa s ním zoznámil až v Amerike. Preto aj hovorili, že chytám takým medzištýlom stand-up aj butterfly, ktorý stále chodí na kolená. Rád som stál na nohách, bol som tak naučený.“

Teraz sa už všade učí butterfly?

„Áno, už sa viac prevzal zámorský štýl, brankári všetko riešia na kolenách a pokrývajú spodnú časť bránky. V tej rýchlosti sa ťažko dvíha puk, ani z blízkosti neviete umiestniť strelu hore.“

 
ČO SA DEJE
  • Najnovšie
  • |
  • Mesiac
  • Týždeň
  • Celkovo