Najlepší slovenský plavec Nagy: Býval som pomalší ako mladšie dievčatá

22. 6. 2016 |
 

Doping? U nás na Slovensku nemáme ani na slanú vodu, nieto ešte na utajený dopingový program.

Richard Nagy (nar. 9. marca 1993) pláva od štyroch rokov, tento rok sa prvýkrát prestaví na olympijských hrách. Trénuje ho Gabriel Baran, po olympiáde sa ich osemročná spolupráca skončí. Je držiteľom viacerých slovenských rekordov. Na majstrovstvách Európy v Londýne tento rok získal v polohových pretekoch na 400 m striebro (4:14,16 min).

Foto: Miroslava Spodniaková

V rozhovore nájdete

  • Nagyove začiatky, náročnosť plávania
  • Súperi ho výrazne zdolávali, prečo pri plávaní zostal?
  • Bojí sa plávať v otvorenom mori, prečo?
  • Rusom pri dopingu neverí
  • Pred Londýnom trénoval sám, mal B-limit

 

BRATISLAVA. Nikdy nepatril medzi najväčšie talenty, postupne sa však tvrdým tréningom vypracoval medzi najlepších svetových plavcov na 1500-metrovej trati.

Richard Nagy sa na olympijských hrách v Riu de Janeiro predstaví v troch disciplínach – 400 metrov polohovka, 1500 metrov voľným spôsobom a 10 kilometrov v otvorenom mori.

Popri tom aj prostredníctvom grantového programu Ukáž sa! Motivuje deti, aby raz dosiahli možno aj také výsledky ako on.

Prečítajte si aj

Majú vášeň, no chýbajú peniaze. Mladí športovci môžu hrať o tisíce eur

 

V čom je pre deti prospešný projekt Ukáž sa!, ktorý organizuje Nadácia SOV a vy ste jeho ambasádorom?

„Ja som mal to šťastie, že som sa narodil v Bratislave a vždy som mal športovisko poruke. Mnoho miest na Slovensku napríklad nemá bazény či iné športoviská, peniaze by sa teda hodili už len na cestovné alebo inú podporu. Je to veľmi pekný projekt.“

Ako drahé je plávanie?

„Na začiatku veľmi nie, zaplatíte členské dvakrát do roka a kúpite plavky a okuliare. Čím staršie však je dieťa, tým viac treba peňazí. Prenájom dráh je veľmi drahá záležitosť, jedny pretekárske plavky stoja 200 až 300 eur. Drahé sú aj sústredenia, keďže pre nevyhovujúce podmienky treba chodiť do zahraničia. Nie je to však také drahé ako hokej či motošport.“

Slovenské plávanie nepatrí medzi svetovú špičku. Je to nízkou základňou či nerozvinutou infraštruktúrou?

„Len v Budapešti je toľko 50-metrových bazénov ako na celom Slovensku. Nemôžeme robiť ani taký výber ako Maďari. Tam príde v septembri sto 14-ročných detí na strednú športovú školu a v októbri sú tam už len štyri. Veľmi veľa dobrých plavcov odpália len kvôli tomu, aby mali pár výborných. U nás si to nemôžeme dovoliť. Myslím si však, že vzhľadom na naše podmienky to po hluchom období na Slovensku ide k lepšiemu.“

Aké podmienky majú vytvorené špičkoví slovenskí plavci v porovnaní napríklad s Maďarmi?

„Tí najlepší, ktorí sú v Dukle či Národnom športovom centre, dostávajú nejaký plat. Ja dostávam pár korún, ale nie je to porovnateľné s Maďarmi, kde si najlepší žijú ako v bavlnke. Oni si vedia kúpiť autá a byty, vedia to robiť na plný úväzok. U nás je podporovaných maximálne desať plavkýň a plavcov, ostatní majú na výber – plávať alebo robiť.“

Prečo by decká mali začať plávať?

„Už len kvôli bezpečnosti, aby sa na dovolenke nebáli vliezť do mora. Alebo aby sa ich rodičia nebáli pustiť ich do bazéna, to bol jeden z dôvodov aj u mňa. Zároveň mi to pomohlo od pľúcnych chorôb či telesných nezrovnalostí. Pokiaľ to niekto nepreháňa ako ja, je to zdravý a bezpečný šport. Ja som zatiaľ nemal ani jednu operáciu.“

A čo plavecké štafety?

„Tie sú super. Tam každý ide naplno, ďalší traja nepustia. Ale tímový šport je o tom, že nie každý vie ísť stále naplno. To by ma neskutočne vytáčalo.“

Rozhovor pokračuje pod infoboxom.

Podmienky grantového programu

  • Registračný formulár nájdete na tomto linku.
  • Grantový program UKÁŽ SA! je určený pre mladých talentovaných športovcov vo veku od 12 do 18 rokov. 
  • Žiadosti môžu predkladať mladí talentovaní športovci, prostredníctvom svojich zákonných zástupcov.
  • Žiadosť o finančný príspevok môžu zaslať aj rodičia, tréneri, školy, kluby, zväzy, alebo ďalšie subjekty športového hnutia.
  • Nadácia prijíma len elektronicky podané žiadosti, prostredníctvom registračného formulára, ktorý je dostupný v záložke UKÁŽ SA. 
  • V žiadosti je potrebné okrem iného uviesť dosiahnuté športové výsledky a zdôvodniť účel čerpania finančného príspevku. 
  • Súčasťou žiadosti je aj motivačné max. 2 min. video, ktoré slúži ako osobná prezentácia športovca.
  • V rámci videa môže žiadateľ poukázať na športové úspechy a zdôvodniť, prečo by mala byť práve jeho žiadosť podporená.

Harmonogram grantového programu 

  • Termín na predkladanie žiadostí je od 11. apríla do 10. júna 2016.
  • Zo všetkých prijatých žiadostí odborná komisia zložená zo zástupcov Nadácie SOV a športovcov vyberie najneskôr do 30. júna 2016 TOP 12 žiadateľov, ktorí zabojujú o hlasy verejnosti prostredníctvom internetového hlasovania na stránke Nadácie SOV.
  • Hlasovanie bude prebiehať počas letnej olympiády v brazílskom RIU od 5. do 21. augusta 2016.  
  • Výsledky grantového programu Ukáž sa! budú vyhlásené začiatkom septembra 2016. 
  • Úplné pravidlá na stiahnutie tu 

 

 

Aj v deň konania tohto rozhovoru ste mali dva tréningy, prvý o šiestej ráno. Aký ste mali režim ako dieťa?

„Na základnej škole sa to dalo zvládať, mal som zopár tréningov ráno od šiestej do siedmej a potom ešte poobede. No teraz na to doplácam, predbiehajú ma tí, ktorí vtedy naplávali viac. Potom som prišiel do svojho súčasného klubu, to bolo na začiatku strednej školy. Tam som už musel mať individuálny plán, keďže som mal tréningy ráno od šiestej do ôsmej a poobede od druhej. Ale v škole som veľa spával a smerom k maturite som sa tomu vyhýbal čoraz častejšie. (úsmev)“

Aký režim máte teraz?

„Doštudoval som bakalára na psychológii a dal som si rok pauzu kvôli olympiáde. Prídem domov z tréningu, spím. Navarím si, zase spím. Idem plávať. Mám len ten šport a už mi to lezie na mozog.“

Akým spôsobom?

„Celé dni nerobím nič iné, len plávam, spím, plávam. Sústredím sa len na jednu vec, to sa nedá. Rifle som mal naposledy na štedrovečernej večeri, nemám dôvod si obliecť niečo iné ako tepláky.“

Ako sa dá odreagovať?

„Chodím von s kamarátmi, sledujem filmy a seriály, čítam knihy. Všetko, čo sa dá robiť, aby som na to chvíľu nemyslel.“

Aký máte vzťah k rannému vstávaniu, dá sa na to zvyknúť?

„Človek si povie, že dá, ale nedá. Nikdy. Vstávam tak už asi viac ako desať rokov, ale človek si na to nikdy nezvykne. Desať minút po piatej ráno, to je nekresťanský čas. Stále je to však lepšie ako v Austrálii, v ktorej sa plavecké tréningy začínajú o piatej. Sú aj miesta, kde je horšie ako u nás.“

Kedy chodíte spať?

„O desiatej, pol jedenástej.“

A keď sa vám stane, že nemôžete spať alebo idete spať neskôr?

„Keď som bol mladší, vedel som ísť spať o pol štvrtej a vstať o piatej. Keď sa teraz nevyspím a mám ďalší deň trénovať, som rozbitý a prenesiem si to aj na ďalšie dni. A to mám 23 rokov, nechcem vedieť, čo bude neskôr.“

Plávanie je individuálny šport. Nechýbali vám niekedy partie ako majú hokejisti či futbalisti?

„Partie máme dobré aj my. Chalanov v klube aj trénera vidím štyri hodiny denne, viac ako svoju rodinu. Dokonca som mal aj obdobia, že som plával len kvôli ľuďom, ktorí boli okolo mňa.“

Keď jeden z futbalového tímu nemá formu, ostatní ho môžu potiahnuť. To u vás nie je možné.

„Ja by som nemohol robiť kolektívny šport. Keby som išiel na sto percent a spoluhráč by odflákol súboj, asi by som ho zapichol hokejkou. Na tieto veci som veľký nervák. Aj preto rád robím individuálny šport. Ukážem, čo som natrénoval a nespolieham sa na nikoho iného.“

Foto: Miroslava Spodniaková

 

Bol o štyri minúty pomalší, teraz ho zdolá

V detstve vám súperi zdolávali aj o bazén, prečo ste pri tom zostali?

„Tatko na mňa skúšal všetky možné psychologické ťahy. Vždy, keď som chcel skončiť, povedal mi, že mám zaplatený ešte mesiac dopredu, aby som ešte vydržal. Potom išiel na balkón a hneď volal trénerovi, nech ma chváli, aby sa mi zase chcelo plávať. Život mi ničil takýmto spôsobom.

Vždy som mal niekoho pred sebou a snažil som sa ho predbehnúť. Kedysi to bolo chalani na Slovensku, ktorí mi dávali štyri dĺžky na 1500-metrovej trati. Potom som chcel zdolávať aj Čechov a teraz súťažím na úrovni Európy a sveta.“

Je pravda, že vám súčasný triatlonista Richarda Varga dával dĺžku bazéna a to bez toho, aby pri plávaní používal ruky?

„Keď som sem prišiel, 1500-ku som plával o nejaké štyri minúty horšie ako Rišo, možno aj päť. On bol vtedy úplná topka v plávaní, mal slovenské rekordy. Jeho výkony boli pre mňa nedosiahnuteľné. Keď som prišiel do tohto klubu, mojím cieľom bolo dostať sa na Slovensku medzi najlepších 15 a on to vtedy vyhrával. Bol moja inšpirácia, každý rok som sa mu približoval. Teraz ho už porazím ja, bez nôh. Ale asi nie. (úsmev)“

Richardovia Nagy a Varga sú kamaráti.

 

Kedy sa to začalo lámať, že ste začali vyhrávať?

„Keď ma prebral tréner Gabo Baran, začal som viac trénovať a postupne to prichádzalo. Vždy som si určoval, koho ďalšieho zdolám. Napríklad aj o dva roky mladšiu babu, čo plávala u nás v klube. Keď som sem prišiel, bol som zo všetkých najhorší.“

Možno aj vďaka tomu prístupu ste sa dostali k študovaniu psychológie?

„Nie, na školu som sa hlásil kvôli športovej psychológii. Ale ako to už býva, o nej som sa nedozvedel ani ň. Je to o nejakom samoštúdiu alebo praxi, nalepiť sa na ľudí, ktorí sa tomu venujú. Minimálne u nás má športová psychológia budúcnosť, čo viem, tak u nás to robia tak traja ľudia. Veľa ľudí by to potrebovalo.“

Ako po psychologickej stránke vysvetlíte, že bazénoví plavci sa boja plávať v mori či v jazere?

„Je to aj môj prípad, bojím sa tam plávať sám. Keď ma pošlete plávať 50 metrov do mora, tak sa po dvadsiatich otočím. Je to taký nezvyk. Človek má zrazu pod sebou neznámo, akoby bol nad jamou. Nevie, aká ryba sa pohne alebo aká riasa ho chytí za nohu. Hocičo sa o vás obtrie, pridáte do kroku.“

Napriek tomu budete na olympiáde plávať v pretekoch na 10 kilometrov, ktoré sa odohrajú v Atlantickom oceáne.

„Chcel som to vyskúšať už veľmi dávno, aj by so sa na veľké podujatia dostal, keďže u nás to robí len jeden chalan. No na veľkom podujatí to vždy bolo pred bazénovým plávaním a teraz je to po bazéne. Zaplávam si z Copacabany. Sú aj horšie zážitky. (úsmev)“

Keď teda budete plávať so súpermi, nebudete sa báť?

„Nie, keď sme traja a viac, som v pohode.“

Nagy je známy vtipkár, takto nám zapózoval. Foto: Miroslava Spodniaková

Diaľkové plávanie je vraj tvrdý šport, najmä, keď sa otáča okolo bóje…

„Dostal som párkrát na hubu. Je to tesné, je to skôr úpolový šport. Každý chce byť prvý a najhoršie sú tie posledné bóje, keď sa ide do cieľa. Tam sa ťahá, škriabe, chytá, prevaľuje, bije.“

V plávaní neviete len tak hocikoho zdolať, máte svoje limity. Aká je potom motivácia, keď viete, že najlepšie skončíte napríklad na rozhraní finále?

„Niektorí ľudia sú ako z inej planéty. Napríklad Talian, čo pláva 1500-ku alebo Japonci na 400 m polohovke. S tými sa my obyčajní smrteľníci nemôžeme porovnávať. Potom sú tam takí ako ja, je nás tam stále viac. Prví piati či traja sú jasní. Potom je tam 16 ľudí, ktorí plávajú približne rovnaký čas a bijú sa o miesto. Aj keď nemám medailu, väčšiu radosť mám z času, ktorý zaplávam, ako z umiestnenia.“

Môže sa aj plavcovi stať, že keď má trému, spraví pomalší čas?

„Ani nie trému, skôr taký strach, ktorý vás zmrazí. Tréma je dobrá, ale keď sa to preženie, je to zlé.“

Čo sa deje v takýchto situáciách? Začne si športovec dávať zbytočne pozor na niektoré veci?

„Začnete sa sústrediť na techniku a robiť veci, ktoré nie ste naučený. Idete pomalšie, trápite sa. Potom začnete rozmýšľať, že sa trápite. Keď sa neskamarátite s bolesťou na začiatku, je to trápenie.“

Kedy začína telo bolieť pri pretekoch na 1500 metrov?

„Po štyristo či päťsto metroch. Úplne maximálne okolo kilometra, tam sa láme chlieb. Tam odpadnete alebo pridáte. Bolí vás celé telo, odchádzajú tricepsy, nohy. Bolí však každá disciplína. Jeden iron man povedal, že bolesť príde, len sa s ňou musíte spriateliť.“

Rozhovor pokračuje pod infoboxom.

Otázky, ktoré sa chcete opýtať plavca

Studená voda

„Je to niečo, na čo sa nedá zvyknúť, niečo ako ranné vstávanie. Ráno skočím do vody, zanadávam si, preklínam prevádzkara, prečo to nezohrial ešte o dva stupne. Zaplávam sto metrov a už mi je dobre.“

Keď máte prísť na plaváreň ráno v zimnom období…

„Nepripomínajte mi to. Snažím sa to vytesniť z hlavy, je to hnusná záležitosť. Ale to je rovnako aj ísť tak skoro na tenisový kurt alebo atletickú dráhu.“

Zateká vám voda do uší?

„Áno, ale už mi to je jedno. Aj do nosa. Niektorí plávajú so štupľami, ale ja som si na to tisíckami infekcií zvykol.“

Chlór.

„Vôňa domova. Keď sa doma umyje kúpeľňa, tak je dobre.“

Vysušená koža.

„Baby to možno nejako riešia, ale ja to mám na saláme. Nám vrásky a šediny dodávajú vážnosť.“

 

Plávanie je o číslach, nemôžeme sa teda čudovať, ak niekoho napadne nejako si pomôcť. Rozmýšľali ste niekedy nad dopingom?

„Nie, nikdy som nemal takú slabú chvíľku. Je to pre mňa stále len šport, niečo, čo ma baví. Nebudem si to kaziť nejakými zbytočnosťami. Na Slovensku by sa ani veľmi nedalo dopovať, veď my nemáme ani na slanú vodu, nieto ešte na nejaký dopingový program, ktorý by sa utajil.“

Povedali ste, že doping má najlepšie podmienky v autoritatívnych režimoch.

„Teraz sa to prevalilo s Rusmi. Číňania utajili od nového roka šesť dopingových prehreškov, z toho traja dostali za ťažké steroidy len varovanie, aby mohli pretekať na olympiáde. Neviem, čo sa tam deje, nechcem ich všetkých hádzať do jedného vreca. Určite sú tam ľudia, ktorí sa snažia, ale veľmi im neverím. Už vôbec nie Rusom. Niekde z tundry sa vynorí borec, ktorý má 16 rokov a 1500-ku pláva o dve sekundy rýchlejšie ako ja.“

Viete si predstaviť tlak, ktorý je vyvíjaný na týchto športovcov?

„Tam je šport braný inak, niečo ako kedysi u nás. My sme lepší a všetkým ostatným musíme ukázať, že sme najlepší. Síce u nás hynú ľudia od hladu, ale máme šport, za ktorý sa môžeme schovať. Dva týždne sa bude pozerať na ruských športovcov v Soči a nie na problémy, ktoré máme doma. Všade sa podvádza, aj Armstrong podvádzal. On mal ale vlastných lekárov a sám si to organizoval. Ale oni to majú prikázané zvrchu, to sa mi už nepáči.“

Ako často za vami chodia antidopingoví komisári?

„Tento rok to bolo asi trikrát, to sa dá. Keď máte lepšie výsledky, ste zaradený do medzinárodného sledovania. Stalo sa mi, že som sa sprchoval v hoteli pred cestou na letisko a zavolala mi baba, že choď sa vyčúrať.“

Musíte niekam zadávať, na akých miestach sa nachádzate, aby prípadná kontrola vedela?

„Mali ste niekedy AIS? (Nepraktický systém na zápis známok pre vysokoškolákov, pozn. redakcie) Je to približne tak primitívny program, do ktorého musíte tri mesiace dopredu pomaly na minútu presne vypisovať, kde budete. Ja neviem, kde budem o dva týždne cez víkend, ale musím to vedieť teraz. Zvonili mi už aj v sobotu o šiestej ráno doma, mamka ich skoro zabila pohárom na kávu.“

Čo hrozí, keď nebude na mieste, na ktorom ste mali byť?

„Dostanete upozornenie, po troch už príde tvrdý trest. Ak sa tomu však vyhnete vedome, je to prúser, berú to akoby ste dopovali. Trojmesačný dištanc je v tomto prípade minimum, štyri roky maximum.“

Chodia vám maily, v ktorých sa pravidelne aktualizujú zakázané látky?

„Každý rok. Teraz vyšli úplne nové pravidlá, ktoré zakazovali meldónium, na ktoré všetkých pochytali, teraz zas na to majú výnimky.“

Foto: Miroslava Spodniaková

1500 metrov? To je šprint

Prvýkrát idete na olympijské hry. Čo to pre vás znamená?

„Každý športovec s tým minimálne začína kvôli tomu, aby sa tam raz dostal. Každé decko odtiaľto (nachádzame sa na plavárni, pozn. redakcie) by tam chcelo ísť. Mne sa to podarilo, no ešte si to nejako neuvedomujem. Budem sa snažiť zaplávať čo najlepšie a brať tie preteky ako každé iné. Keby som sa toho zľakol, veľmi mi to nepomôže k dobrým výsledkom.“

Aké sú vaše reálne možnosti?

„Viem ovplyvniť, že sa zlepším. Neviem však ovplyvniť, ako zaplávajú ostatní. Je veľa ľudí, ktorí dosiahli lepšie časy ako ja. Aj teraz na majstrovstvách Európy, na ktorých som získal striebornú medailu, boli traja, ktorí mali tento rok zaplávané lepšie časy ako ja, no nevyšli im preteky. V ten daný moment sa budem snažiť poraziť všetkých, čo sa budú dať.“

Na olympijských hrách ešte stále môžeme vidieť príbehy outsiderov. Tešíte sa na to?

„Už to nie je ako voľakedy, keď sa z dažďových pralesov vynorili borci, ktorí sa potom išli utopiť. Už je podmienka, že ak chcete ísť na olympiádu z rozvojových krajín, musíte predtým absolvovať majstrovstvá sveta. Minulý rok v Kazani ich bolo viacero. Už sú to takí, že sa plávaniu venujú, no stále majú časy ako u nás deti.“

Takže sa už nestane, že dohmatnú o dve dĺžky neskôr ako ostatní?

„Väčšinou plávajú šprinty. Keď ide na Kongu lodička, musia ju rýchlo dobehnúť, nemôžu si dovoliť plávať 1500 metrov. (úsmev)“

Po olympiáde v Londýne bola veľká diskusia o slovenských športovcoch, ktorí tam mali ísť len na výlet. Ako to zasiahlo vašu komunitu?

„Ja som tam bol na výlet, bol som povzbudiť Riša Vargu, keďže som sa nekvalifikoval. Tí, ktorých sa to dotklo, asi nemali čisté svedomie. Z našich plavcov mali všetci len B-limity. Pôvodne mala ísť len Denisa Smolenová. Ostatným sa tým začalo voľno, išli na dovolenky. Postupne sa však čiara posúvala a dostali sa tam aj plavci s B-limitom. Človeku, ktorý mal týždeň a pol dovolenku a váľal si šunky na Draždiaku, zrazu niekto napísal, aby začal trénovať, lebo ide na olympiádu. Ťažko sa už vtedy pripraviť, ale nikto tam nešiel na výlet, každý išiel na maximum. Jednému Čechovi povedali dva dni pred otváracím ceremoniálom, že ide na olympiádu.“

Ako to teraz riešia tí s B-limitom?

„Neviem, ale keď som mal iba B-limit do Londýna, zostal sin trénovať sám. Všetci boli nejakým spôsobom naštvaní, odutí, vybodli sa na to, tie dva týždne si potrebovali oddýchnuť. Kým sa dá, nič nie je stratené a človek by mal trénovať.“

Kedy je vytrvalostný plavec ako vy na vrchole? Lebo u maratóncov či cyklistov prichádza po tridsiatke, keď sa rýchle svalové vlákna menia na pomalé…

„Na diaľkovom plávaní na 10 kilometrov sú chalani aj po tridsiatke, teraz tam ide Ukrajinec, ktorý bol v Sydney 2000 vo finále na 1500 metrov. Preteky na 1500 metrov sú však šprint. Je to 15-minútová záležitosť, niečo ako časovka v cyklistike. Naposledy v Izraeli na majstrovstvách Európy som bol vo finále hádam najstarší. Tam sú 17-roční chalani, ktorí majú 70 kíl a 190 centimetrov. Ležia na vode ako keď tam hodíte ceruzku. Je to už pre nich. Ja dúfam, že si splním svoj sen a zaplávam 1500 metrov pod 15 minút. Potom sa už budem z tejto disciplíny pomaly vytrácať.“

Na vrchole ste teda teraz?

„Teraz, o rok, o dva, uvidíme. Dúfam, že sa ešte zlepším, je chalan, ktorý to vyhral po tridsiatke.“

Rozmýšľate aj nad ďalšou olympiádou?

„Chcem tam ísť, musím si nájsť nového trénera, vyzerá to tak, že pôjdem do zahraničia a tu to na štyri roky zabalím, potom sa uvidí.“

Článok vznikol v spolupráci s Nadáciou SOV.

 
ČO SA DEJE
  • Najnovšie
  • |
  • Mesiac
  • Týždeň
  • Celkovo