Ľubomír Višňovský: V detstve mi hovorili, že si nezahrám za mužov ani na Slovensku

29. 4. 2016 |
 

Syna do hokeja netlačím, nech si užije detstvo, hovorí Ľubomír Višňovský.

Ľubomír Višňovský (nar. 11. augusta 1976 v Topoľčanoch) je bývalý slovenský hokejista. Má kompletnú medailovú zbierku z majstrovstiev sveta. Do NHL sa dostal až ako 24-ročný, dovtedy hrával za Slovan Bratislava. V profile odohral viac ako 900 zápasov, v ktorých si pripísal viac ako 500 bodov. Za Slovan hral aj v oboch výlukových sezónach a v jeho drese aj v roku 2016 ukončil bohatú kariéru.

Foto: Pavol Uhrin | fotosport.sk

BRATISLAVA. Posledné dva roky zažíval obrovské bolesti, no napriek tomu sa nevzdal svojho milovaného hokeja. Ľubomír Višňovský hral napriek zlomeným platničkám.

„Predstavte si, že niečo robíte od piatich rokov, robí vám to obrovskú radosť a veľmi vás to napĺňa," vysvetlil v rozhovore pre Športinak.sk, prečo pre bolesti neukončil kariéru.

To spravil len nedávno, s hokejom sa rozlúčil v drese Slovana Bratislava, v ktorom aj začal veľkú hokejovú kariéru.

Momentálne každý deň športuje, venuje sa aj investovaniu, pripravuje veľký športový areál v bratislavskej Rači a je ambasádorom grantového programu Ukáž sa!, ktorý bude finančne pomáhať mladým športovcom zo sociálne znevýhodnených pomerov.

 

Ste ambasádorom grantového programu Nadácie SOV Ukáž sa! Čo to môže dať mladým športovcom?

„Keď chceš niečo robiť, musíš mať aspoň základné financie. Keď som chodil na Oravu na letné sústredenie, s Nižnou na Orave sme v lete hrávali florbalové zápasy v telocvični, do ktorej prišla celá dedina. Bolo tam veľmi veľa šikovných chlapcov, ale keďže Orava je jeden z najchudobnejších regiónov, nemali peniaze, aby sme ich mohli dostať k hokeju. Takéto deti budú posielať listy a musia si obhájiť, prečo by mali dostať grant. Každý, aj malý, peniaz pomôže, nakopne k ďalším – keď bude zle, vyhráme peniaze. Dá sa z toho aspoň nejako začať. Je dobré, keď čo najviac ľudí dostaneme k športu, budeme k nemu tlačiť deti. Nie každý môže byť profesionál, ale je lepšie, keď v mladosti niečo robia.“

Prečítajte si aj

Majú vášeň, no chýbajú peniaze. Mladí športovci môžu hrať o tisíce eur


Čo má dieťa robiť, aby bolo úspešné?

„Hlavne nech to robí s láskou, nie že to rodič chce viac ako dieťa. Ja svoje deti vôbec netlačím do športu. Syn má sedem rokov, nech má detstvo. Sem-tam vybehneme na ľad, zatrénovať si, nechcem ho tlačiť, že musí. Musí na to prísť sám, keď bude chcieť, bude športovať.“

To je asi celkom vzácny rodičovský prístup. Rodičia tlačia na deti, počas zápasov po nich vykrikujú…

„Stretol som sa s tým už aj ja.“

Foto: Slovak Floorball

Je to tak aj v zámorí?

(Do rozhovoru sa zapája Tibor Višňovský, starší brat Ľubomíra, tiež bývalý hokejista, ktorý počas rozhovoru sedí vedľa neho. Tri roky strávil v Kanade pri mládežníckom hokeji.)„Áno, aj tam to tak funguje. Dieťa urobí jeden dobrý pohyb a rodičia si už myslia, že na to má.“

(Hovorí Ľubomír.) „Ono je to tým, že voľakedy boli telovýchovné jednoty a štát financoval šport, to sa celé zrušilo. Teraz je rodič sponzorom a keď do toho dá 200 eur mesačne, tak má pocit, že môže rozhodovať a myslí si, že tréner chce jeho dieťaťu zle.“

A to aj v Kanade?

(Hovorí Tibor): „Tam je tréner väčšia autorita, rodičia si toľko nedovolia.“

(Hovorí Ľubomír): „Aj ja môžem poradiť trénerovi, sú to predsa chlapci, ktorí sa učia, študujú vysokú školu. Ale načo budem podrývať jeho autoritu, aj tak ide len o malých chlapcov… Keď niečo mám, tak si trénera zavolám a normálne sa porozprávame. Nechávam to plynúť, vôbec sa o to nestarám. A či hrajú tak alebo tak, ja mám svoje myšlienky, nechávam to plávať.“

Aj rodičia medzi sebou sa dokážu pohádať…

„No jasné, ja som videl už aj bitky, je to troška pritiahnuté za vlasy. Dieťa sa toľkokrát pomení, kým sa dostane do seniorského veku. Každý rodič si tým musí prejsť, aj športovec.“

A dieťa, ktoré rodičia tlačia, šport napokon možno aj prestane baviť…

„Kde je napísané, že keď teraz vyniká, lebo je geneticky vyššie ako rovesník, že bude vynikať aj v puberte? Vtedy sa to vyrovnáva a ten, ktorý bol o triedu lepší, zrazu nezvládne, že sa mu vyrovnal niekto, koho mal za dreváka. Tam sa to láme a aj rodič sa na to musí pripraviť.“

Váš syn má sedem rokov, dá sa už pozorovať, či má nadanie?

„To nehodnotím, on si to užíva. Jeho rovesníci majú tri-štyri tréningy do týždňa, ja ho nechávam dvakrát. Má dlho školu, končí o 15:30, potom má nejaký futbal. Budúci rok môže mať aj štyri tréningy za týždeň. Je to prváčik, nechcem naňho tlačiť. Keď povie „tato, chcel by som ďalší tréning“, tak sa samozrejme spraví ďalší.“

Chcel ísť na hokej sám?

„Teraz začal hrávať aj futbal, včera mi povedal, že chce hrávať futbal, manželke zas, že hokej. On sám nevie, hľadá sa. Ale hlavne nech je okolo športu.“

Rozhovor pokračuje pod infoboxom.

Podmienky grantového programu

  • Registračný formulár nájdete na tomto linku.
  • Grantový program UKÁŽ SA! je určený pre mladých talentovaných športovcov vo veku od 12 do 18 rokov. 
  • Žiadosti môžu predkladať mladí talentovaní športovci, prostredníctvom svojich zákonných zástupcov.
  • Žiadosť o finančný príspevok môžu zaslať aj rodičia, tréneri, školy, kluby, zväzy, alebo ďalšie subjekty športového hnutia.
  • Nadácia prijíma len elektronicky podané žiadosti, prostredníctvom registračného formulára, ktorý je dostupný v záložke UKÁŽ SA. 
  • V žiadosti je potrebné okrem iného uviesť dosiahnuté športové výsledky a zdôvodniť účel čerpania finančného príspevku. 
  • Súčasťou žiadosti je aj motivačné max. 2 min. video, ktoré slúži ako osobná prezentácia športovca.
  • V rámci videa môže žiadateľ poukázať na športové úspechy a zdôvodniť, prečo by mala byť práve jeho žiadosť podporená.

Harmonogram grantového programu 

  • Termín na predkladanie žiadostí je od 11. apríla do 10. júna 2016.
  • Zo všetkých prijatých žiadostí odborná komisia zložená zo zástupcov Nadácie SOV a športovcov vyberie najneskôr do 30. júna 2016 TOP 12 žiadateľov, ktorí zabojujú o hlasy verejnosti prostredníctvom internetového hlasovania na stránke Nadácie SOV.
  • Hlasovanie bude prebiehať počas letnej olympiády v brazílskom RIU od 5. do 21. augusta 2016.  
  • Výsledky grantového programu Ukáž sa! budú vyhlásené začiatkom septembra 2016. 
  • Úplné pravidlá na stiahnutie tu 

 

Šatňa je náhradou krčmy

Koncom októbra ste zvolali tlačovú konferenciu, na ktorej ste pôvodne chceli ohlásiť ukončenie kariéry. Manželka vás však prehovorila, vraj ste len nervózne sedeli doma. Ako je vám teraz, po definitívnom ukončení kariéry?

„Najlepšie by bolo opýtať sa manželky. Niektorí mi hovoria, že som nervózny alebo taký iný, vraj som predtým bol vyrovnanejší. Je mi ľúto, že už nebudem zažívať víťazstvá, ďakovačky s ľuďmi, je to také… Adrenalín mi asi bude chýbať do konca života. Minulý týždeň som bol prvýkrát na ľade od ukončenia kariéry a cítil som sa dobre. Môj syn Maxík mal zápas proti rodičom, užíval som si to.“

Športovci často hovoria, že im chýba život so spoluhráčmi v kabíne. Čo je na ňom také skvelé?

„Vypnete, je však, samozrejme, rozdiel, keď sa vyhráva a keď sa prehráva. V šatni neriešite domáce problémy, ale hlúposti. Napríklad kto má aké auto, nové frajerky, kto kde koho či aký zápas videl.“

Taká náhrada krčmy?

„Áno, dá sa povedať, že je to taká krčmová debata, len v športovom duchu.“

Stále trénujete. Je to zotrvačnosť či to robíte kvôli boľavému chrbtu?

„Lekár mi povedal, aby som sa udržiaval, svalstvo nesmie povoliť. Chodím plávať, bicyklovať, behať pre kríže ešte veľmi nemôžem. Mňa to aj baví, udržiavam si kondičku a robí mi to radosť. Popri tom si vybavujem rôzne veci, napríklad rozlúčkový zápas, okolo ktorého je veľa roboty a ďalšie rôzne veci.“

Prečítajte si aj

Višňovský je 16. majstrom sveta, ktorý ukončil kariéru. Čo robia ostatní?


S platničkami máte problémy od roku 2003, o čo konkrétne ide?

„Mám zlomené tri platničky, sú opotrebované, vyschnuté a zrastené so stavcami. Úlomky tam robia šarapatu.“

Na operáciu však nechcete ísť, čo by pre vás znamenala?

„Museli by mi zoskrutkovať dva stavce, bol by som doživotným invalidom a nemohol by som robiť ani to, čo teraz. Môj problém by to nevyriešilo.“

Čo vám hrozí, ak nepôjdete na operáciu?

„Už nemám taký aktívny športový život, nemalo by sa to zhoršovať, dávam si pozor. Keď cítim, že by ma mohlo seknúť, dám si voľno, nejaký strečing a kompenzačné cvičenia.“

Posledné roky ste žili v bolestiach…

„Posledné tri, dva z nich veľmi intenzívne. Naozaj som si vytrpel.“

Čo vás pri tom držalo? Iní športovci pri takýchto problémoch ukončili kariéru...

„Predstavte si, že niečo robíte od piatich rokov, robí vám to obrovskú radosť a veľmi vás to napĺňa. Ťahalo ma aj to, že výkonmi a hrou som na to mal, len zdravotne som nebol v poriadku. Stále som na to mal, za mladými som v ničom nezaostával a mohol som pomôcť tímu. To ma napĺňalo a posúvalo ďalej. Samozrejme, aj atmosféra okolo toho – ľudia, fanúšikovia, pocity, to sa nedá kúpiť. Navyše, začínal som v Slovane a povedal som si, že v ňom aj skončím.“

S bratom Tiborom. Foto: Pavol Uhrin | fotosport.sk

 

Keby cítim, že je rodina v nebezpečenstve, odídem do zámoria

Ste finančne zabezpečený, aj keby ste už do konca života nič nezarobili, tak vyžijete. Aké sú teraz vaše potreby?

„To teraz riešim, čas mám naplnený. Riešim projekt v Rači, môj chrbát, moje zdravie. Možno raz vyskúšam triatlon na amatérskej úrovni, dosť ma to napĺňa. Riešim aj nejaké investičné veci, o ktoré sa musím starať. Mám úroky, z ktorých žijem. Prišla do toho ponuka zo Slovana aj nejaké ďalšie, uvidíme, ako to dopadne.“

Veľmi citlivo ste sledovali kauzu Váhostav. Vedeli by ste aj napriek tomu pracovať v Širokého Slovane, aj keď teda oficiálne s ním nemá nič spoločné?

„Ťažká otázka. Poviem to takto: kauza Váhostav ma mrzí, nie je férové, čo sa stalo, ako rodiny pripravili o peniaze, ktoré mali dostať, to je svinstvo. Ja som však nehral hokej kvôli pánovi Širokému, išiel som tam kvôli ľuďom, športu. Keď som začínal v Slovane, on tam ešte nebol. Mňa presvedčili momenty, keď som sedával na zápasoch Slovana a povedal som si, že by som to ešte chcel, pán Široký mi vtedy ani nenapadol. Ani som tam nešiel pre peniaze. Čo mi navrhli, to som podpísal, vôbec som sa o nič nehádal. Nehral som hokej kvôli jednému človeku, ale pre ľudí a pre môj pocit. Asi tak by som zhodnotil pána Širokého.“

V starších rozhovoroch ste spomínali, že nie ste rozhodnutý či zostanete na Slovensku. Už ste?

„Áno, zatiaľ tu zostávame, ale tiež podľa situácie či už migračnej alebo politickej. Vieme sa zbaliť a odísť.“

Čo by sa muselo stať v migračnej alebo politickej situácií, aby ste opustili Slovensko?

„Keby som cítil, že moja rodina nie je v bezpečí, tak sa zbalím a idem preč.“

Foto: Pavol Uhrin | fotosport.sk

Prečo ste rozmýšľali nad životom v Amerike? Aké je to tam v porovnaní so Slovenskom?

„Nechcem hovoriť, čo je lepšie a čo horšie. Ale keď sa tam budem cítiť komfortnejšie a mám na to, prečo by som to nevyužil pre moju rodinu? Napríklad školy sú tam oveľa lepšie a aj počasie – išli by sme žiť do Kalifornie. Ráno vstanete a svieti slniečko, hneď máte krajší deň.

Keď idete robiť biznis, tak je tam väčší trh, zákazníka nie je tak náročné presvedčiť, aby si kúpil váš produkt.

Hlavne je tam oveľa menšia závisť. Mal som susedov, ktorí neboli finančne zabezpečení ako ja, ale keby ten sused mohol, tak by mi aj pomáhal okolo domu. Bolo to veľmi príjemné, veľmi milí ľudia. Aj keď niekto hovorí, že Američania sú falošní, nie je to tak, oni to tak naozaj myslia. Sú medzi nimi určite aj falošní, ale susedia, s ktorými neriešite biznis, sú naozaj úprimní. V biznise možno sú aj falošní ľudia…

Tam nikto neriešil, že som hokejista, nebol som tam známy. Nikto na mňa neukazoval prstom, aj mi to tak vyhovovalo. Bolo to také inkognito, cítil som sa voľnejšie.“

Ako ste vnímali americké vlastenectvo, ich úctu k hymne a vlajke?

„Zozačiatku som bol prekvapený, na čo sa hrajú. Postupne som si však uvedomil, že oni to tak naozaj cítia. Dá sa povedať, že celý svet je proti nim, celý svet sa im chce vyrovnať a predčiť ich, oni to vedia a preto sú takí patrioti. Na Slovensku to vidím len keď získame medailu, vtedy sú všetci hrdí, že sú Slováci.“

Po poslednom zápase za Slovan. Foto: TASR

 

Myslel si, že NHL nechá na veľkých chlapov

Keď ste začínali s hokejom, neboli bežní takí nízki hokejisti ako vy. Aj vás odhovárali, ako napríklad Zdena Cháru?

„Samozrejme, keď som bol malý, všetci mi hovorili, že som dobrý hokejista, ale nikdy si nezahrám za mužov, v NHL už vôbec nie. Nikdy ma to však neodrádzalo, také veci ma posúvali. Zrazu prišli dorastenecké časy a preskakoval som rok, dva, tri a zrazu som bol aj o tri roky ostaršený. A zrazu sa nikto nepozeral, či mám 150, 170 alebo 190 centimetrov. Rozprával som výkonom na ľade, nie výškou.

Potom už len bola otázka, či sa presadím v medzinárodnom hokeji, ďalšia, či si dokážem zahrať v NHL. Nakoniec som všetkým neprajníkom dokázal, že na to mám. Tiež som si bol istý, že budem európsky typ hokejistu a NHL nechám na veľkých chlapov. LA Kings mi však dali šancu a prvá sezóna mi vyšla nad očakávania – odohral som ju bez toho, aby ma poslali na farmu. Mám krásne spomienky, bola to makačka, ale pocity okolo toho sú neopísateľné.“

Vy ste išli do NHL priamo zo Slovana Bratislava, zo slovenskej extraligy. Bolo by niečo také možné aj teraz?

„Bol som sa pozrieť na jeden z finálových zápasov v Nitre a bol som sklamaný. Atmosféra však bola výborná, chalani bojovali, no nebol to hokej, každý len nabral rýchlosť a chcel sa zrážať. My, z československej školy, sme si vedeli nahrať, do priestoru. Všetci hovoria, že to bol taký „vychcaný“ hokej, vždy sme oklamali súpera na tri prihrávky do prázdnej bránky, taký hokej sme zabudli hrať. Už to neexistuje a som z toho sklamaný. Naši mladí hokejisti sú silní, rýchli, ale nie sú hokejoví. V ďalšom finálovom zápase, ktorý som videl, to však už bolo lepšie.

Páčil sa mi Mišo Handzuš, on tej Bystrici dával rozum, mal neuveriteľné nahrávky, bolo ho cítiť a to bol najstarší na ľade. V play-off zápasoch väčšinou starší hráč vynikajú, je mi to trošku ľúto. Takže si myslím, že bude veľmi ťažké, aby nejaký hráč dokázal ísť z našej ligy priamo do NHL. Momentálne je to nemožné.“

Igor Liba nám povedal, že v Európe sa teraz hrá zámorský hokej a v NHL zas európsky.

„Presne tak, chcel som to povedať, predbehli ste ma. V NHL sa začal hrať európsky štýl hokeja, tým, že je tam viac obrancov ako ja – nízkych, ktorí vedia nahrať na palicu, puk nevyhadzujú. NHL hokej vyšpičkovala, majú intenzitu, silu, drzosť, hrajú do tela a začali si nahrávať. My sme sa dali na zámorský štýl a prestali sme hrať náš československý. To je veľká škoda, mali by sme to vrátiť.“

Prečítajte si aj

Aha, na tejto fotke som s Gretzkym. Na návšteve u Igora Libu


Aký hokej sa hrá v KHL?

„Ešte stále európsky, tam sa to tak nebúcha. Každý si nahráva, je to rýchle, nie silové, stále hokejové. Ale keď sa hráčom nechce, zápas nemá úroveň. V play-off to však bol výborný hokej, aj do tela, hralo sa hore-dole. Bolo tam veľa bojovnosti, bránilo sa, ale hráči vedeli, čo s pukom. Stále je to ruský štýl. Ale my sme sa zmenili a chceme hrať kanadský, je mi to také smiešne.“

Prišlo to prirodzene či je to nejaká centrálna línia?

„Ja som v reprezentácii od roku 1994, o dva roky neskôr som prvýkrát hral na majstrovstvách sveta. My sme si vedeli krásne nahrať, ale vždy sme si to prehrali tým, že sme zaostávali v tvrdosti. Potom sme začali hrať tvrdšie a prestali sme produkovať hráčov, ktorí si vedia nahrať. My sme v 90. rokoch nebránili, to sme nevedeli. Vyhrali sme napríklad 7:6, málokedy 1:0 alebo 2:1, väčšinou sme dávali veľa gólov. To je však len môj názor, slovenskí odborníci môžu mať úplne iný, ale to im vôbec neberiem, keďže so mnou vôbec nemusia súhlasiť.“

Foto: Pavol Uhrin | fotosport.sk

 

Postaviť čo najviac športovísk

V bratislavskej Rači staviate športový areál, ako to momentálne vyzerá?

„Máme 36 zo 42 potrebných povolení, bojujeme ďalej. Čakal som však väčšiu pomoc od mestskej časti. Mesto nám darovalo pozemky, no neboli vysporiadané, so storočnou vodou, nevyhnutná investícia bola vo výške 800-tisíc eur. Nebol to pozemok za euro, navyše sme mali aj naťahovačky s ďalšími ľuďmi.“

Čo bude v areáli?

„Dve hokejové ihriska, jedno z nich zmenšené, to som odkukal v Amerike. Malé deti hrávajú na šírku tretiny, toto však bude zmenšené ihrisko (34x20 metrov), deti budú mať oveľa jednoduchší prechod na väčšie ihrisko. Budú si na ňom môcť zahrať aj partičky traja na troch. Bude tam aj normálna hracia plocha, 25 metrový plavecký bazén, posilňovne, skatemill, rôzne veci pre deti. Bude tam aj taká všešportová telocvičňa na minihokej, florbal, basketbal či hádzanú, bude krytá, no s otvorenými stenami. Chceme to sprístupniť verejnosti, budú tam aj reštaurácie či tribúny.“

Aká je vaša cieľová skupina?

„Mať čo najviac športovísk, čo najviac detí, aj seniorov. Chceme vytvárať športoviská, už teraz tam napríklad hráva futbalová Lokomotíva Rača.“

Počítate s nejakou finančnou návratnosťou?

„Nie je to na zbohatnutie, len aby si to samé na seba zarobilo.“

Stavať ste chceli už toto leto, no začne sa najskôr o rok. Narazili ste na povestnú slovenskú byrokraciu?

„Samozrejme, ale keď mal prísť Land Rover, tak sa všetko rýchlo vybavilo. My sme však súkromný objekt, prečo by nám niekto mal pomáhať?“

Článok vznikol v spolupráci s Nadáciou SOV.

 
ČO SA DEJE
  • Najnovšie
  • |
  • Mesiac
  • Týždeň
  • Celkovo