Homosexuálna hokejistka: Medzi nami je to také bežné, že urážky by si nikto nedovolil

5. 2. 2015 |
 

Situácia pred Soči by ma zrejme vyburcovala natoľko, že by som sa priznala, hovorí otvorene česká hokejistka v rozhovore o svojej sexuálnej orientácii.

Anna Pokorná počas zápasu v drese HC ESA Praha. Foto: HC ESA PRaha

Tému homosexuálnych športovcov sme rozdelili na viac častí
Rozhovor s trénerom Rozhovor so športovým psychológom V čom to majú homosexuáli ťažké Skúsenosti z minulosti

 

BRATISLAVA/PRAHA. Česká amatérska hokejistka ANNA POKORNÁ hráva za HC ESA Praha. Má 23 rokov. Keď mala 18, prišla na to, že je lesba. Hovorí, že v hokejovom kolektíve nepociťuje žiadne rozdiely oproti ostatným, nie je v ňom jediná inak sexuálne orientovaná.

Vedia spoluhráčky o vašej sexuálnej orientácii?

“Áno.”

Ako to vyzerá vo vašom tíme? Pociťujete nejaké rozdiely oproti ostatným?

“Nie, vôbec. Keď som s hokejom začínala, bola som mladá a ani som to o sebe nevedela. Už vtedy tam boli nejaké lesby, takže v tom vôbec nebol problém. Problém bol vyjsť s pravdou von, pretože ma považovali za heteráčku. Na to, že som lesba, som prišla, keď som mala osemnásť.”

Ktorým ľuďom ste to povedali ako prvým?

“Najskôr najbližším kamarátom, potom rodine a napokon aj na hokeji a okoliu.”

Máte to v kolektíve v niečom iné ako vaše spoluhráčky?

“Nie. Občas si z toho robíme žarty, ale všetkým je to jedno.”

V mužských športových kolektívoch často prichádza k urážkam LGBT skupiny. Je také niečo aj u vás?

“Nie. Mala som však z toho strach. Boli tam vtedy dvaja-traja ľudia, ktorí si z toho uťahovali. Bolo to ale spôsobené tým, že homosexuál, ktorý tam bol predtým, nebol ako-taký dobrý. Kolektív nestmeloval, ale rozdeľoval. Orientácia sa potom zmenila na nadávku. Keď som sa priznala, tak mi povedali, že si to aj mysleli podľa môjho správania v predošlých mesiacoch. Potom ale bolo všetko v pohode a nikdy na mňa žiadna narážka v tomto smere neprišla. Nepríde ani vtedy, keď sú na mňa nahnevané.”

 

Soči by ju vyburcovalo k priznaniu

Ako je to so súpermi? Aspoň medzi mužmi to zvykne bývať tak, že sa súpera snažia rozhodiť rôznymi narážkami. Je to tak aj u vás?

“Vôbec. Podľa mňa to nikto ani nevie. Mám pocit, že veľa ľudí sa za helmami ani nepozná. Na dresoch nemáme mená a protihráčky si nepamätajú, kto je kto. Po zápase zistím, kto je lesba alebo nie je. V ženskom hokeji je ale lesba tak bežná, že urážky na súperky by si asi nikto nedovolil.”

Prečo je podľa vás medzi profesionálnymi športovcami tak málo priznaných homosexuálov? Zo 14 690 športovcov na OH 2012 otvorene priznalo homosexualitu 23 (0,16 percenta). Pritom v populácii je takýchto ľudí od troch do desiatich percent.

“Sú známi a nechcú, aby to vedela celá republika či celý svet. Keby som hrávala na vrcholovej úrovni, tak by som to asi povedala. Nechcela by som to tajiť, čoskoro zrejme už budem žiť s priateľkou. U niektorých športovkýň som si aj pomyslela, že by mohli byť lesby. Vrcholoví športovci možno ani nemajú čas na to prísť. Ja som na to prišla veľmi neskoro. Oni sú v takom záprahu a tréningu, že na osobný život nemajú čas. A možno ani nemajú čas prísť na to, že je niečo iné.”

Predstavme si situáciu, že nejaký vrcholový športovec rozmýšľa nad priznaním. Potom ale príde olympiáda v Soči a zákony namierené proti LGBT komunite, ktoré jej predchádzali. Ako sa potom ten človek cíti?

“To, čo sa tam deje, by ma vyburcovalo natoľko, že by som sa priznala. Určite by som sa nenechala zastrašiť nejakými zákonmi. Myslím si, že na olympiáde by si nikto nič nedovolil, nech sú tam akékoľvek zákony.”

Je jednoduchšie priznať sa niekomu, kto robí individuálny šport? Vieme, že ani jeden z futbalistov, ktorí hrali na majstrovstvách sveta v Brazílii, nevyšiel s pravdou von.

“Podľa toho, čo som počula od kamarátov gejov, mám pocit, že mužov-homosexuálov spoločnosť vníma horšie. Čiže sa im to musí ťažšie priznávať. Myslím si, že priznať sa v kolektívnom športe je ťažšie ako v individuálnom. Vtedy hrá človek sám za seba, nie s ľuďmi, keď jeho výkony závisia aj od ostatných. Keby toho športovca neprijali, už by nemal šancu presadiť sa.”

Je pre LGBT komunitu povzbudzujúce vidieť napríklad svadbu Martiny Navrátilovej? Keď svoju manželku žiadala o ruku, tak to na US Open videlo 20-tisíc ľudí a následne aj celý svet cez televíziu…

“Určite, cením si to. Pre nás je to povzbudzujúce. Každý takýto dobrý príklad je dobrý pre každého, kto s tým chce vyjsť na povrch.”

 

Česká spoločnosť si rada rýpne

Ian Thorpe povedal, že sa bál priznať pre reakcie najbližšieho okolia. Aké ťažké potom musí byť priznať to svetovej superstar - víťazovi olympijských hier?

“Vždy sa to začína u rodiny a priateľov. Ťažko s tým môže človek vyjsť na povrch, keď to nevedia jeho najbližší. Ja som to tiež nechcela roztrubovať, kým to nevedeli doma. Okolnosti to nakoniec zohrali tak, že som to najskôr musela povedať kamarátom ako doma. Prvý, kto to vedel, bola spolužiačka, o ktorej som vedela, že je tiež lesba.”

Keď sa Thorpe priznal, v Austrálii sa dočkal podpory. Zašpekulujme si - čo by sa stalo, keby sa v Česku priznal, dajme tomu, Jágr?

“Ťažko povedať. Naša spoločnosť sa tvári, že je veľmi otvorená všetkému a veľmi solidárna. Keď príde na vec, tak si celkom rada rýpne. Neviem si predstaviť, keby sa niekto slávny priznal. Od veľa ľudí by sa určite dočkal podpory. Na druhej strane by boli takí, ktorí by mu to nechali zožrať. Asi by sa to dlho pertraktovalo v médiách.”

Aktivizuje sa v spoločnosti, zapájate sa do diskusií?

“Nie. Maximálne chodím na pochody.”

Malo by sa v referende rozhodovať napríklad o adopciách detí pármi rovnakého pohlavia?

“Keby bolo u nás, asi by tu registrované partnerstvá ešte neboli. Záleží na povahe národa. Puritánov je tu dosť. Mám pocit, že sme dosť konzervatívni a sme radi, že sú veci tak, ako sú.”

Keby u vás bolo referendum a nebolo by úspešne, zostali by ste žiť v Česku?

“Pre mňa nejaké registrované partnerstvo až tak dôležité nie je. Dosť ľudí má ten názor, že je to len chabá náhrada manželstva a nemá veľmi cenu ho uzatvárať. Ľudia z komunity sa cítia byť dotknutí tým, že stále nemajú rovnaké práva. Toto by nebol dôvod na odchod. Ja som z Prahy, je to tu v pohode. Doteraz som nezažila žiadny útok na moju osobu pre sexuálnu orientáciu. Žije sa mi tu dobre a pokojne môžem ísť po ulici ruka v ruke s priateľkou.

Druhá vec sú adopcie, podľa mňa by pomohli každému páru. Je to však ešte beh na dlhú trať. Ak budem žiť tu, asi s ňou nebudem môcť počítať.”

V čom je vo vnímaní LGBTI ľudí najväčší rozdiel medzi Českom a Slovenskom?

“Národy sú si veľmi podobné. Mám však pocit, že by som radšej chcela žiť v Prahe ako v Bratislave. Podľa toho, čo som zaregistrovala, je to v Prahe trochu otvorenejšie.”

Rozprávali ste sa o tom s nejakými Slovákmi?

“Nie, skôr z médií. Je to, samozrejme, skreslené. Výpovedný je už len fakt, že u nás funguje inštitút registrovaného partnerstva viac ako päť rokov. Na Slovensku sa to ešte len rieši…”

 
ČO SA DEJE
  • Najnovšie
  • |
  • Mesiac
  • Týždeň
  • Celkovo