BORIS VALÁBIK o písaní knihy Volali ma bitkár: Bolo to ako u psychológa, nechýbali ani slzy

1. 5. 2019 |
 

Práve možnosť hovoriť otvorene, vysvetliť veci, aké skutočne v hokeji sú, boli motívom, prečo sa bývalý hráč NHL, ktorý bol ako jeden z mála Slovákov draftovaný už v 1. kole, rozhodol prijať ponuku na napísanie autobiografie.

Boris Valábik. Foto TASR - Pavel Neubauer
 

 

Bol som maximálne otvorený a úprimný. Úplne som sa otvoril a rozhovoril, ako by som bol u psychológa. Pri viacerých pasážach nechýbali ani slzy. Bral som to ako očistu, hovorí bývalý hráč NHL aj slovenskej hokejovej reprezentácie, aktuálne hádam najsledovanejší hokejový expert RTVS Boris Valábik o svojej pripravovanej knihe s názvom Volali ma bitkár. Kniha vyjde už 3. mája vo vydavateľstve Lindeni.

 

Boris Valábik a jeho hokejový príbeh 

Na knihe niekoľko mesiacov pracoval s popredným hokejovým novinárom Mariánom Szücsom, s ktorým viedli dlhé a detailné rozhovory. „Bolo ich asi tridsať. Vlastne by to mohlo byť v príručke o tom, aké príjemné je napísať knihu. Väčšina tých debát prebehla počas slnečných rán minulého leta na terase Borisovho domu,“ opisuje Marián. Boris k tomu dodáva: „Priznám sa, že som ho niekedy ľutoval,“ smeje sa nad vzájomnou spoluprácou. „Ale cítil som od neho podporu byt úprimný, autentický a otvorený úplne v každej téme. A musím povedať, že som to využil do maximálne možnej miery. Maroš bol skvelý. Nechal ma úplne vyrozprávať sa a nič nebolo tabu.“

Kniha Volali ma bitkár rozpráva Borisov hokejový príbeh, ale zároveň je o tom, ako vyzerá život hokejistu, ktorý verejnosť a fanúšikovia nevidia. „Povedali sme si, že to bude mať zmysel len vtedy, ak bude otvorená a priama - to bola jedna z prvých a základných vecí, na ktorých sme sa hneď na začiatku dohodli. A to Boris naplnil. Pri žiadnej téme nepovedal - toto neriešme, poďme ďalej,“ prezrádza skúsený novinár.  Práve možnosť hovoriť otvorene, vysvetliť veci, aké skutočne v hokeji sú, boli motívom, prečo sa bývalý hráč NHL, ktorý bol ako jeden z mála Slovákov draftovaný už v 1. kole, rozhodol prijať ponuku na napísanie autobiografie. „Zo začiatku som rozmýšľal, či do toho vôbec ísť. Myslel som si, že môj život, moja kariéra nebudú nikoho zaujímať. Kto som ja, aby som písal knihu? Ale potom som sa zamyslel nad inými aspektami, vecami, ktoré môžem ľuďom ozrejmiť alebo vysvetliť. Veci spoza hokejovej opony. Hokejový život z pohľadu hráča. A to sa mi zdalo fajn.“ 

Obranca Atlanty Thrashers Slovák Boris Valábik (vpravo) v januári 2010. Foto - TASR/AP

 

Boris Valábik aj o ťažkých témach

Boris Valábik v knihe opisuje detaily, o ktorých mnohí fanúšikovia ani len netušia. Hovorí o všetkých radostiach aj úskaliach života profesionálneho hokejistu. Otvorene sa vyjadruje nielen o hokeji, ktorý je preňho celoživotnou vášňou, ale aj o peniazoch, ženách, návykových látkach či o tom, prečo sa rozhodol po skončení kariéry pre štúdium na škole policajného zboru, i o práci televízneho komentátora. Jednoducho chcel, aby ľudia lepšie pochopili, že to nie je len o peniazoch a sláve. „Od toho, ako hokejisti vnímajú fanúšikov, aký je každodenný profesionálny život, čo sa deje v kabíne, čo nemajú ľudia možnosť vidieť a počuť na ľade, aký je rozdiel medzi európskym a severoamerickým hokejom, trénermi a zabŕdol som aj do tém, ktoré sa viacerým ľuďom budú ťažšie čítať.“

Borisa Valábika poznajú fanúšikovia z televíznej obrazovky ako otvoreného komentátora, ktorý sa nebojí poukázať na chyby, hovorí otvorene a vie svoje postrehy aj výborne vyargumentovať. Presne taký je aj v knihe. Nebojí sa preto reakcií na ňu? „Som pripravený znášať za pravdu, minimálne ako ju vnímam ja, následky. Iný byť jednoducho neviem. Mám čisté svedomie v tom, že som v ničom neklamal a povedal veci na rovinu, bez politicky korektných fráz. Nemá zmysel sa vyhýbať ťažkým témam.“

„U mňa to všetko prebíja príbeh, ktorý nie je o veľkých víťazstvách, ale skôr o nesmiernej odhodlanosti, odvahe a guráži bojovať so všetkými ťažkosťami, ktoré život prináša,“ naznačuje atmosféru nevšednej a otvorenej biografie Marián Szücs. „Príbeh o vášni malého chlapca, ktorý v zime nenápadne ujde z domu len v papučiach a ide na tréning, lebo chce hrať hokej.“

VYBERÁME Z KNIHY VOLALI MA BITKÁR:

O hokeji...

Hokej je za všetkým, čo som. Všetky dôležité rozhodnutia v živote som spravil kvôli hokeju. Dokonca aj rozhodnutie ísť na policajnú školu, lebo som hľadal istotu. A možno ešte dlho bude moje rozhodnutia hokej ovplyvňovať.

Čo sa týka výchovy, považujem hokej za najtvrdší šport. Nemôže ho robiť hocikto. Len pri málo športoch je kabína taká drsná. Keď sa niekto povyšuje nad záujmy kolektívu, hneď si to odžerie. Kolektív mu dá facku a povie – buď zase normálny.

 

O bitkách...

Každý, kto sa pobil, vie, aké to je. Akurát na ľade vás sledujú tisícky divákov a nikto sa pred nimi nechce strápniť. Bitka sa ide naplno. Technika je dôležitá hlavne pri obrane, lebo udierať vie každý, alebo sa to naučí. Ide o to, aby ťa súper neudrel tvrdšie a viackrát ako ty jeho. Údery sú také silné, aké ti protivník dovolí. Ak by ti dovolil ho knokautovať, tak to spravíš. Aj to sa stáva. Tie rany môžu byť fakt tvrdé. Kosti na hánke pravej ruky, ktorou som udieral, mám úplne zarovnané a otupené. Aj rany, ktoré rozdáš, bolia. Udieraš holou rukou. Aj do prilby, plexiskla či temena hlavy.

 

O peniazoch...

Do svojich 27 rokov som sa nepozrel na cenu ničoho, čo som si chcel kúpiť. Nemusel som. Nevedel som ani to, koľko mám na účte peňazí. Keby ma niekto okradol o 20-tisíc dolárov, ani si to nevšimnem. Peniaze som bral ako niečo, čo je a stále bude. Až prišlo zranenie v Piešťanoch. Celá sezóna bola preč. Vtedy som už len bral. Na účet nepritekalo nič. Ostal som bez klubu aj bez príjmu. Osem mesiacov úplne bez koruny. Vtedy som si musel prvýkrát v kariére vybrať z úspor. Ten rok ma prefackal.

 

O ženách...

Keď sme vybehli do baru, točilo sa tam množstvo žien. A keď sa dozvedeli, že sú vonku hokejisti, volali si medzi sebou a prišli ďalšie. Chcel by som povedať, že šlo o fanúšičky hokeja, ale niektoré z nich ani nevedeli, čo hokej je. Dal som sa do reči s jednou babou, ale o hokeji nepadlo ani slovo. Zobral som ju do hotela. Myslel som si, že ide po mne a nie po tom, že hrám hokej. Odskočil som si, a keď som sa vrátil, sedela za počítačom. Pozrel som sa, čo robí. Mala tam nahodené: „Boris Valábik plat.“