Janette Husárová: V Taliansku sme počas Fed Cupu tancovali viackrát, Holandsko je prijateľný súper

6. 3. 2017 |
 

V roku 2002 letela z víťazného fedcupového finále v Španielsku rovno do Los Angeles na Turnaj majsteriek. Vyhrala aj ten. "V tej sezóne mi išlo všetko," spomína deblová špecialistka Husárová.

Janette Husárová sa počas posledného fedcupového stretnutia prezentovala tancom.
Foto: TASR - Pavel Neubauer


Aktívnu kariéru definitívne ukončila pred rokom a momentálne si vychutnáva, keď môže byť doma. Radosť jej však pred troma týždňami spravila aj zahraničná cesta, keď sa ako trénerka fedcupového družstva radovala z víťazstva Sloveniek v Taliansku. Žreb bol podľa nej pre našu krajinu žičlivý, Janette Husárová však tvrdí, že proti Holandsku by mali slovenské hráčky hrať naplno. 
 

Čím máte momentálne naplnené dni?

Mám svoju tenisovú akadémiu, v ktorej riešim tréningy aj administratívne veci. Niekedy som na kurte už o siedmej ráno, každý deň je to iné.


Evokovalo vám posledné fedcupové stretnutie v Taliansku rok 2002? Vtedy ste sa s Taliankami stretli v semifinále tejto súťaže.

Vôbec nie. Ja riešim rok po roku, zväčša až od novinárov sa dozviem, čo sa deje. Bola to úplne iná situácia, iný zápas, aj keď tam teda hrala Francesca (Schiavoneová, pozn.red.). Ale ja to nejako neriešim, nechodím veľmi do minulosti. Proste som chcela, aby boli dievčatá úspešné, aby vyhrali, to bolo celé.
 


 

Zo záberov, ktoré boli zverejnené, som mala pocit, že ste jedným z hlavných udržiavateľov dobrej atmosféry v tíme.

Podľa mňa je to zásluhou chémie celého tímu, každý prikladá tú svoju časť. Mám rada tímové súťaže, je to niečo špeciálne, hlavne v tenise, lebo je individuálnym športom. Atmosféra bola naozaj výborná, myslím, že každý člen tímu sa tam cítil dobre.


O čo presne šlo v stávke, pre ktorú ste potom museli tancovať?

To nebola ani stávka, neviem, kde toto vzniklo. Keď bolo 1:1, povedala som dievčatám, že ak vyhrajú, na druhý deň ma uvidia tancovať. Skôr to bol taký motivačný vtip. Že vybehnem na center a zatancujem. Sľúbila som to, tak som sľub dodržala.


V Rebecce Šramkovej ste našli tanečnú partnerku? Tancovali ste spolu v šatni aj po jej prvom vyhratom zápase.

Počas toho týždňa sme tancovali viackrát, teda aspoň ja. Bolo to všetko spontánne. Viem si predstaviť, čo Rebecca prežívala, keď hrala prvý zápas, prvýkrát proti Erraniovej na antuke, proti hráčke z top päťdesiatky. Tie emócie boli naozaj veľké. Nebolo to jednoduché, ale zvládla to bravúrne.
 


 

Žreb Slovensku prisúdil do baráže o I. svetovú skupinu Holandsko. Bol podľa vás priaznivý?

Z tých všetkých je to najprijateľnejší súper, aspoň z pohľadu rebríčka.  Aj keď, v tímovej súťaži sa nedá povedať, kto je naozaj slabý. Sú to špeciálne víkendy, úplne iné zápasy ako na okruhu. Súper je to prijateľný, ale my musíme ísť do stretnutia stopercentne. Samozrejme, záleží aj na tom, ktoré hráčky budú v ten týždeň k dispozícii kapitánom. Tímy totiž nie sú vždy v tej najsilnejšej zostave.


Mohlo by nám pomôcť aj to, že hráme doma?

Určite, divák je v týchto tímových súťažiach dôležitý. Budem rada, keď fanúšikovia prídu, keď bude plný dom. Je to cítiť, keď ich máme na svojej strane, keď nás povzbudzujú.


Čo hovoríte na hecovanie talianskych fanúšikov Francesou Schiavoneovou v dueli proti Rebecce Šramkovej?

To bolo skvelé. Ja mám radšej, keď fanúšikovia povzbudzujú, keď je ich počuť a bolo dobré, že aspoň v poslednej dvojhre sa rozbehli. Francesca na nich kričala, prečo sú tak ticho, prečo nekričia a nepovzbudzujú. A keď potom začali, bolo vidno, že jej to pomohlo, z 5:2 bolo zrazu 5:4. Rebecca možno vtedy trošku vypadla zo svojej koncentrácie, ale napokon to dokázala dotiahnuť do víťazného konca.
 


 

Ako máte s Matejom Liptákom podelené úlohy pri tíme?

On je kapitán, ja trénerka tímu. V podstate on je šéfom na tej lodi. Radí sa však s každým, či už so mnou, s lekárom, masérom, fyzioterapeutom, aby mal prehľad o svojich hráčkach aj o súperkách.


V rámci vašej tenisovej akadémie máte program aj pre deti s Downovým syndrómom. V čom je práca s nimi iná?

S tým sme začali v októbri. Chcela som už skôr, niekedy v máji, lenže potom prišli prázdniny a nejako sa to posúvalo. Samozrejme, musela som nájsť aj odbornú trénerku, lebo je to úplne iná práca ako s ostatnými deťmi. Viem, že pre ne nie je vytvorených veľa aktivít, tak aspoň takto sme chceli pomôcť, venovať sa aj týmto deťom. Urobiť niečo malé je vždy viac, ako neurobiť nič.
 


 

Keď ste v roku 2010 prestali s aktívnym tenisom, pustili ste sa do organizácie turnajov nižšej úrovne. Vtedy ste to prezentovali tak, že chcete, aby mladé tenistky nabrali skúsenosti, ako to na takýchto turnajoch chodí. Ešte stále sa tomuto venujete?

Tie turnaje som organizovala tuším štyri roky, potom som znovu začala hrať a nemohla som tomu venovať čas. V dnešnej dobe to nie je jednoduché, získať peniaze, sponzorov, bola kríza. Som rada, že sa mi podarilo urobiť štyri ročníky a chcela by som sa k tomu vrátiť. Myslím si, že to u nás chýba, veľa ich tu nie je, akurát v Trnave nejaký registrujem.

Pamätám si na moje začiatky, keď sme vôbec nemali takéto turnaje a viem, že by som to uvítala. Aj iné hráčky. Chcela som tým pomôcť tenistkám aj z finančného hľadiska, pretože v tomto smere je tento šport náročný. Splnilo to svoj účel a verím, že sa k tomu zase vrátim.


Kariéru ste už raz ukončili, potom ste sa vrátili. Podarilo sa vám vybojovať ďalší titul, v Budapešti s Magdalénou Rybárikovou. Nepokúša vás to ešte stále, vybehnúť na kurt?

Nie, však ja už mám aj dosť rokov. Takže vôbec. Pred rokom som vedela, že to je definitívne. Tých posledných štyri - päť rokov po návrate mi dalo veľmi veľa. Získala som, čo som potrebovala, nabrala ešte nejaké skúsenosti, zážitky a teraz ma to už vôbec neťahá. Uzavrela som svoju kariéru a som veľmi rada doma. Takže si to vychutnávam a skôr mám problém niekam vyjsť za hranice. Som takto veľmi spokojná.
 


 

Celý život sa pohybujete v tenisovom prostredí. Keď si porovnáte súčasnosť s obdobím pred dvadsiatimi rokmi, v čom sa tenis zmenil?

Veru, pamätám si dvadsať rokov dozadu, aj viac (úsmev). Tenis sa zrýchlil, je silovejší, povedala by som, že sa vytratili technickejšie veci. Je to naozaj veľmi rýchle, každá hráčka je teraz už veľmi dobre fyzicky pripravená. Toto zrýchlenie a silové poňatie hry priniesli sestry Williamsové, tam vidím hlavné rozdiely.


Neničí práve takýto druh tenisu niektorých hráčov? V ženskej aj mužskej top desiatke azda niet nikoho, kto by ešte nebol zranený.

Myslím, že tie zranenia patria k tomuto športu. Veľa spraví aj tenisový život, hráči stále cestujú, niekam sa presúvajú. Zranenia boli predtým a sú aj teraz, to nie je niečo novodobé. Všetci hrajú, chcú vyhrávať a zranenia k tomu patria.


Čo pre vás bolo najnáročnejšie počas aktívnej kariéry?

Najnáročnejšie? Tým, že som mala celkom dosť operácií, tak náročný bol vždy ten návrat. Dostať sa späť na tú pozíciu, kde som bola predtým.


Dominika Cibulková je v súčasnosti päťkou v rebríčku WTA, V Taliansku skvele zahrala Rebecca Šramková. Vo Fed Cupe podáva oduševnené výkony Daniela Hantuchová a sú tam aj ďalšie hráčky ako Jana Čepelová či Anna Karolína Schmiedlová. Má Slovensko na to, aby hralo v I. svetovej skupine?

Myslím si, že áno. Tento aj minulý rok dievčatá sužovali zranenia, tím preto nikdy nebol v najsilnejšej zostave. Podľa mňa však na to majú, herne aj čo sa týka atmosféry v tíme. Len na to treba aj trošku športového šťastia. Keď sme boli vo Forli, tak Janka Čepelová  bola nominovaná na dvojhru, deň pred zápasom jej však prišlo zle a nemohla nastúpiť. To sú mini detaily, ktoré však v závere rozhodujú.
 


 

S ktorou partnerkou vo štvorhre sa vám hralo najlepšie?

Zápasy s každou, s ktorou som hrala, či už to bola Dementievová, Martínezová, Suárezová, Clijstersová alebo Sánchezová, boli úžasné. Bol to zážitok, hrať po ich boku, vidieť ako rozmýšľajú. S každou jednou som v podstate mala úspech, takže takto to nerozlišujem. Pre mňa je česť a veľmi dobrá skúsenosť, že som s nimi mohla hrať. Vôbec nehodnotím, ktorá bola lepšia, každá spolupráca bola špeciálna.


V spomínanom roku 2002 ste rovno z víťazného Fed Cupu šli na Turnaj majsteriek do Los Angeles, ktorý ste tiež vyhrali spoločne s Ruskou Dementievovou. To muselo byť dosť náročné obdobie, nie?

Áno. Tam to bola jedna eufória do druhej a tie emócie boli tak veľké, že aj keď ten prelet bol náročný, sezóna, hoci v nej bolo aj najviac zápasov, bola najúspešnejšia. Hrala som vtedy dvojhru aj štvorhru a telo to cítilo. Potom som už ani nerozmýšľala, len som vyšla na kurt a fungovala ako automat, ako stroj. Videla som loptu, tak som hrala, bez premýšľania. V tej sezóne mi všetko išlo a víťazstvo v Los Angeles bolo pekným ukončením dvoch náročných týždňov.


Pôsobíte spokojná, vyrovnaná s minulosťou aj prítomnosťou. Keď sa obzriete späť, našlo by sa predsa len niečo, čo by ste spravili inak?

Keby som mala opäť 20 rokov, odišla by som do zahraničia, do Španielska. Už vtedy. Lebo ja som odišla v dvadsaťpäťke, ale keby som mohla ešte raz, urýchlila by som to rozhodnutie a odišla už v dvadsiatich. To si však nevyčítam, je to súčasť mojej životnej cesty, tak som sa vtedy rozhodla, ostala som tu. Viem však, že som mala tú možnosť, odísť do Španielska. Rozmýšľala som o tom, ale vtedy ma zastavilo zranenie a potom som od toho rozhodnutia odstúpila a išla som až o päť rokov neskôr, do Talianska.

 
 
  • Najnovšie
  • |
  • Mesiac
  • Týždeň
  • Celkovo